Na Slovensku ste po prvýkrát na oficiálnej návšteve ako prezident Českej republiky. Existuje podobný prípad vo svete, aby bol prezident na oficiálnej návšteve krajiny, ktorej prezidentom bol predtým?
„Neskúmal som to, ale neviem o takom prípade. Neviem o nikom, kto by bol posledným prezidentom jedného štátu a prvým prezidentom druhého štátu a potom na návšteve toho štátu, s ktorým sa ten jeho súčasný rozdelil. Ale takéto zvláštnosti patria k môjmu životu.“
Počas vašej návštevy Bratislavy v roku 1991 sa časť sympatizantov samostatnosti Slovenska správala voči vám veľmi útočne. Ako to vnímate s odstupom času?
„Vtedy v roku 1991 som si za to mohol sám, lebo som mal v Bratislave svoj vlastný program a v ňom nebolo, že by som mal prechádzať cez Námestie SNP. Ale keď som sa dozvedel, že tam je vlastenecká demonštrácia, povedal som si: Tam sa pôjdem pozrieť. Hovorili mi, že sa to nehodí, že tam môžu nastať nepredvídateľné situácie, a že to nemám v programe, ale ja som bol tvrdohlavý a išiel som tam. Naozaj tam boli isté menšie tlačenice.“
Vaša obhajoba vtedajšieho rozhodnutia však spočívala v tom, že máte právo chodiť po ktorejkoľvek ulici v štáte, ktorého ste vtedy boli prezidentom.
„Tým som argumentoval hlavne svojim spolupracovníkom, ktorí mi hovorili, aby som tam nechodil.“
V Českej republike stúpla popularita komunistickej strany na dvadsať percent. Napriek tomu sa dnes so zástupcami tejto strany na oficiálnej pôde odmietate stretávať. Robíte tak pre ich minulosť alebo pre ich dnešné postoje?
„Predovšetkým by som chcel povedať, že komunistických poslancov beriem ako legitímne zvolených poslancov zákonodarného zboru a pozývam ich všade tam, kam pozývam celý parlament. Keď navštívim parlament., tak ho oslovujem ako celok. Komunisti ostanú sedieť, alebo odídu. Na svojich cestách po republike sa stretávam so zástupcami komunistickej strany, ktorí sú zvolení v miestnych zastupiteľstvách a je to tak v poriadku, pretože je to súčasť oficiálneho styku prezidenta s predstaviteľmi verejných inštitúcií. Tam, kde nie je takýto styk povinný a ide len o konzultácie, tam ich nepozývam. Predovšetkým preto, lebo s nimi nemám čo konzultovať. Naše názory sú príliš odlišné. Bohužiaľ, v poslednom čase pozorujem, že im rastú preferencie. Bez ohľadu na to, z akých dôvodov im rastú, spolu s tým akoby rástla aj ich agresivita. Robí mi to starosti. Veľmi to pripomína dobu spred februára 1948 a ich vtedajšie správanie.“
MARTIN M. ŠIMEČKA,
MARIÁN NIČ
(Obsiahlejší rozhovor s V. Havlom uverejníme v pondelok)
