V Moskve od rána pršalo. Pršalo aj vo chvíli, keď sa osemposchodový dom na Kaširskej triede zmenil na haldu prachu. „Mysleli sme si, že sa začala vojna,“ zajakávala sa babička zo susedného domu. Prebudila ju kopa skla, ktoré jej vletelo priamo do postele. Na mieste tragédie sa zhromaždil dav ľudí. Tí, ktorí mali svojich blízkych a príbuznych pochovaných pod troskami, plakali a kričali. Ostatní sa snažili zúfalé susedky utešovať. „Nechoď metrom,“ kričala matka na svojho syna, ktorý chcel ísť k babičke na druhý koniec mesta oznámiť, že žije. Moskovčania sa v týchto dňoch začali báť jazdiť dopravnými prostriedkami. Pretože k obidvom posledným výbuchom prišlo v noci, obyvatelia mesta zaspávajú v obavách, že ďalším cieľom útoku neznámych páchateľov bude práve ich dom. „To vari nie je možné. Čo robia naše tajné služby?!“ Muži sa zhromaždili v hlúčiku a diskutovali o tom, že keď polícia nie je schopná ochrániť ich rodiny, budú sa musieť brániť sami. „To nie sú Čečeni. Prečo už potom dávno nezlikvidovali toho Basajeva a Chattába,“ oboril sa muž v stredných rokoch na policajta, ktorý sa snažil udržať ľudí v bezpečnej vzdialenosti od trosiek. „To sú ich hry, chcú zrušiť voľby, zaviesť výnimočný stav a zostať vo svojich kreslách, aby neprišli o tie peniaze, čo si nakradli.“ Časť mužov zúrivo prikyvovala. Moskovčania začínajú pochybovať, že Federálna bezpečnostná služba, ktorá podľa tlače pozná dokonca mená páchateľov a adresy bytov, ktoré si najali, by nedokázala zabrániť ďalším teroristickým aktom. PETRA PROCHÁZKOVÁ,

Moskva, agentúra Epicentrum