Je to zaujímavé: v pomerne krátkom odstupe vyšli po česky dve knihy talianskeho spisovateľa Itala Calvina (1923-1985) - román Když jedné zimní noci cestující a esejistický zväzok Americké přednášky s podtitulom Šest poznámek pro příští tisíciletí. O prvú z kníh nebol takmer žiadny recenzentský a ani čitateľský záujem, aj keď ide o román európskeho formátu a pravdepodobne o jednu z najdôležitejších kontinentálnych próz 80. rokov. A to aj napriek tomu, že je to dielo síce netradičné, ale v najlepšom slova zmysle zábavné a dobrodružné. Je to, jednoducho povedané, príbeh o tom, ako dnes nemožno rozprávať ucelený príbeh, pretože „prúd je bez prestania rušený“. Ale aj tak sa každý ďalší energicky začatý príbeh viaže ku všetkým predchádzajúcim, nahryznutým a o chvíľu zasa opusteným príbehom. Línie sa prepletajú a významy zmnožujú, jemne a pobavene o seba cinkajú. Americké přednášky sú naopak formálne bežnými esejami; ich prijatie - aspoň v Českej republike - je však takmer nadšené, čo pri knihách tohto druhu naozaj nie je pravidlom. Možno sú dôvodom už slová v podtitule - budúce tisícročie. To je dnes tesne pred dverami a Calvino v rokoch 1984/85, keď esejistický cyklus písal (a nedokončil) pre Harvardovu univerzitu, predpovedal súčasné miléniové spytovanie a pochybovanie. Autori doterajších českých recenzií chceli vypovedať, čím sú Calvinove texty jedinečné, ale zatiaľ si na tom vylámali zuby. Buď iba mechanicky parafrázovali obsah jednotlivých prednášok, alebo sa náruživo ponorili do Calvinom vytýčených tém bez toho, aby si udržali jeho presnosť, výpovednosť a ľahkosť. Napokon, Ľahkosť sa volá prvá „americká prednáška“, ďalšie majú názvy Rýchlosť, Presnosť, Zreteľnosť, Mnohosť; šiestu prednášku už Calvino nestihol napísať, názov súboru však „pietne“ uchoval pôvodne zamýšľaný rozvrh sexteta. V tomto nič viac než upozornení na existenciu Calvinovej knihy konštatujme, že čitateľ nad ňou zažíva tichú vnútornú radosť z poznávania a myslenia, z nachádzania súvislostí a potom ním prechádza intenzívna potreba sa o tú radosť podeliť. Ale rozpor medzi pôvodným zážitkom nad textom a jeho následným sprostredkovaním je tu akosi až nepochopiteľný. Najskôr sa totiž nezdá problémom povedať, o čom Calvino premýšľa, pri prenose však dochádza k frustrujúcemu splošteniu. Asi preto, že autor, sám prozaik, osciluje medzi exaktnosťou a neurčitosťou. Netvorí ucelený systém, ale neortodoxne vyjadruje určité presvedčenie. Nepomýlime sa však, keď napíšeme, že taliansky budovateľ literárnych labyrintov v Amerických prednáškach nepredložil nijaké efektné futuristické vízie. Naopak, je až staromódne zakorenený v kultúrnom dedičstve, argumentuje Ovídiom, Bocacciom, Lucretiom, Dantem, Sternom aj Musilom, Valérym, Milanom Kunderom a mnohými ďalšími. Calvinova správa pre budúce tisícročie je založená na novej, respektíve inšpirovanej interpretácii, ktorá v dielach objavuje princípy „večné“ a stále moderné. Také, čo pomáhajú obnovovať aktuálnosť umeleckých textov. K tomu Italo Calvino pripája svoje autorské krédo, ale aj obavy, či ľudstvo pod náporom vnútorných prefabrikovaných obrazov nestratí schopnosť vnímať diela, ktoré kladú nároky na obrazotvornosť. Touto úzkosťou, ktorá kráča ruka v ruke s vierou v nezastupiteľnosť literatúry, možno pravdepodobne vysvetliť onú príťažlivosť Amerických prednášok v istej, ešte nerezignujúcej časti publika.

JOSEF CHUCHMA

(Autor je redaktor MF Dnes)