Po druhom góle do lichtenštajnskej siete vletel Jozef Adamec do náručia svojho asistenta Vladimíra Weissa a vybozkával ho ako najmilšiu milú. Momentka z obrazovky, ktorú nám včera diváci pripomínali ako akt z neskutočného sna, charakterizuje súčasný stav futbalu. Po góle do siete outsidera (nad ktorým jankechovci na jeho ihrisku vyhrali 4:0 ľavou zadnou a ostatní súperi v skupine mu dali doma 4, 5, 7 a 8 gólov) sme videli takú radosť na lavičke, že nebyť informácie na ukazovateli skóre, nazdali by sme sa, že sme dali gól prinajmenšom finalistovi MS. My sa už musíme prehnane tešiť z gólu komukoľvek. Práve v tomto zápase sľuboval Adamec hody pre divákov z krásy v „slovenskom futbalovom kroji“, a nie vytešovanie sa z toho, že Karhanova šťastná hlavička vytiahla tŕň z päty. Karhan, inak nezhovorčivý (gól dal tak, že mu lopta, podľa jeho slov, padla na hlavu), neskôr na plné ústa povedal, čo ostatní šepcú: „Hrali sme zle.“ Uveličený Adamec neustále nabádal, aby si hráči častejšie medzi sebou nahrali, až mu jeden divák, unavený z toho stereotypu, poradil: „Tak ich to nauč.“ Náš futbal v kvalifikačnom dvojzápase presvedčil, že so silnými (Rumunsko) nemáme v ofenzíve na výhru. So slabými (Lichtenštajnsko) máme problém vôbec vyhrať. Je to boxerským žargónom na uterák alebo na výkrik - Preboha, niečo s tým robte, na to sa nedá pozerať! Chýba súhra, systém, o vzájomnom prelínaní sa formácií ani nehovoriac. Hráme akési „strčko-brčko“ od hráča po hráča a každý sa nádejá, že ten ďalší s loptou niečo vymyslí. Ľahkosť, presnosť, kombinácia a potom tvrdá, presná streľba sú cudzími pojmami. Podľa Adamca reprezentácia má dobrý základ, je vraj na čom stavať, ale pri tomto postupe nebude z toho dom, chalupa, iba ak stan. Po preriedení pôvodného výberu sa do kádra dostali tí, čo pravidelne nehrávali v lige (Bališ, Jančula), a najlepšie zahrali pôvodní náhradníci (Sz. Németh, Janočko). Je to možné? Adamec dostal naďalej dôveru, jeho hlavným cieľom je udržať 3. miesto v skupine, aby sme „preplávali“ zo štvrtého do tretieho koša na žrebovanie. V číslach by zatiaľ pokrok a postup akosi sedel, ale v tom, čo vidíme, sa takmer vždy presviedčame, že väčšina národa musí ísť k očnému lekárovi, lebo chodí na iný futbal, než vidia tréneri. Pri stave slovenského zdravotníctva to nebude jednoduchá ani lacná liečba. JÁN MIKULA