v Belehrade na protest proti súčasnému režimu (pričom sám ešte nedávno túto demonštráciu odsudzoval), došlo k otvorenému stretnutiu medzi ochrankou Draškovičovho Hnutia za obnovu Srbska a Djindjičovej Demokratickej strany. Stmelený opozičný front proti režimu je tak opäť v nedohľadne. Spory a neschopnosť v radoch srbskej opozície sú odpoveďou na otázku, prečo je Miloševič ešte stále pri moci. Od roku 1995, keď chorvátske jednotky vyhnali z krajiny štvrť milióna Srbov, stojí za Miloševičom nie viac než jedna štvrtina voličstva.
Lenže vďaka vlastnej domýšľavosti, chamtivosti a nekonečným úkladom si opoziční lídri ani nestačili všimnúť, že sa vlastne stali súčasťou Miloševičovho mocenského plánu.
Vzhľadom na tento politický bankrot sa dnes mnohí Srbi, a nielen oni, obávajú občianskej vojny. K takému pádu však, našťastie, nemusí dôjsť, hoci je srbská polícia mohutná a dobre vyzbrojená, nie je dobre vycvičená a psychologicky pripravená na potláčanie masových demonštrácií. V armáde sú Miloševičovi bez obmedzenia oddaní len najvyšší generáli; dôstojníctvo je vo väčšine prípadov podráždené, či už vinou prehratej vojny v Kosove, alebo vinou Miloševičovho podradného zaobchádzania s dôstojníkmi, predovšetkým pokiaľ ide o nízke mzdy.
V neposlednom rade nie je celkom isté, či je Miloševič pripravený uchýliť sa vo väčšom meradle k násiliu. Na rozdiel od spôsobu zaobchádzania s ostatnými etnickými skupinami v oblasti používa tento zákerný diktátor v domácom politickom boji metódy bezočivej manipulácie priateľ verzus nepriateľ, podplácanie, propagandu a volebné podvody. A je nepravdepodobné, že by sa takmer v šesťdesiatich rokoch a po desiatich rokoch pri moci zmenil. Mnohí napokon verili, že obžaloba, ktorú voči nemu počas bombardovania Srbska vzniesol haagsky tribunál pre vojnové zločiny, ho prinúti bojovať až do horúceho konca; on však prijal bezpodmienečnú kapituláciu.
A sme pri Miloševičovej Achillovej päte. Iróniou augustovej opozičnej demonštrácie je to, že sa konala pred belehradským federálnym parlamentom, lebo len tam, a nie v uliciach, môže byť Miloševič vyzvaný na súboj. V tomto ohľade je škoda, že prozápadný čiernohorský prezident Milo Djukanovič sa vydal separatistickým smerom namiesto toho, aby stál po boku srbskej opozície. Djukanovič totiž možno drží v ruke kľúč, ktorým by sa dali odomknúť Miloševičove putá na rukách federálnej vlády. Pretože na dve najvyššie federálne funkcie v Juhoslávii sa nevyhlasujú priame voľby, Srbsko a Čierna Hora - jediné dve republiky novej Juhoslávie - sa v roku 1992 dohodli, že sa o obe funkcie podelia. Ak bude juhoslovanským prezidentom Srb, premiér bude Čiernohorec. Problém je teraz v tom, že strana súčasného premiéra Bulatoviča získala v čiernohorských voľbách menej hlasov ako Djukanovičova strana a za premiéra bol Bulatovič zvolený na popud Miloševiča. Celá srbská opozícia sa zhoduje v tom, že vzhľadom na túto situáciu je súčasná federálna vláda protizákonná.
Separatistickým argumentom Djukanoviča sa nezákonný stav vlády hodí. Keby však začal spolupracovať so srbskou opozíciou (napríklad tak, že by odložil snahy o nezávislosť Čiernej Hory, kým bude zvolený legitímny premiér) a sústredil protesty verejnosti na voľbu nového šéfa vlády, mohla by sa Juhoslávia zbaviť Miloševiča celkom elegantným spôsobom.
Pretože juhoslovanská ústava dáva prezidentovi len malú moc, nový federálny premiér čiernohorského pôvodu by mohol uviesť do praxe politickú agendu opozície; Miloševičovi by ostala iba ceremoniálna úloha prezidenta. Až Miloševič stratí faktickú moc, jeho Socialistická strana začne hľadať nového lídra, a tak sa naskytne príležitosť na jeho konečné odstránenie.
Djukanovič je hádam najvhodnejšou osobou, ktorá by mohla viesť opozíciu, pretože Čiernohorec neohrozuje karieristické ambície Draškoviča, Djindjiča a vyslúžilého generála Momčila Perišiča na území Srbska - Djukanovič si napriek tomu drží srbskú opozíciu od tela. A toľko opozičných politikov sa medzitým snaží zbaviť sa Miloševiča pouličnými protestmi.
Najvýraznejším predstaviteľom tejto cesty je Mladjan Dinkič, energický líder názorového zoskupenia ekonómov pod názvom G 17. Dinkič presadzuje pouličný protest v kombinácii s generálnym štrajkom. V tom prípade by podľa neho parlament mal odvolať Miloševiča a vládu a zvoliť technokratickú vládu odborníkov, ktorá by mala rok zápasiť so srbskými problémami a potom sa stiahnuť do ústrania. Potom by sa konali voľby, z ktorých by vzišla skutočne demokratická vláda.
Naivita Dinkičovho plánu spočíva v predpoklade, že poslanci Miloševičovej Socialistickej strany, Juhoslovanskej zjednotenej ľavice (malej, ale vplyvnej strany Miloševičovej ženy) a ultranacionalistickej Radikálnej strany Vojislava Šešelja budú rokovať proti svojej vláde a zvolia vládu inú, z ktorej nebudú môcť profitovať. I keby sa stal zázrak a títo poslanci by súčasnú vládu odvolali, kto im zabráni, aby proti novej vláde nehlasovali už o niekoľko týždňov? Ostatne, Srbi potrebujú vodcu, nepôjdu za neznámymi technokratmi.
Vládnuca koalícia prezidenta Miloševiča je, zdá sa, pripravená predčasné voľby prijať. Možnože sa obáva ďalšieho zostupu volebných preferencií a chce preto ísť do volieb, kým jej ostávajú hlasy voličov, kým ovláda štátnu televíziu a môže určovať volebné okrsky.
Draškovičova časť opozície tiež volá po voľbách, ale neodmieta ani plán prechodnej vlády. Draškovič sám hovorí, že rozhodne kompromis medzi Miloševičom a opozíciou. A má pravdu. Ak sa Djukanoviča podarí získať pre spoluprácu so srbskou opozíciou na odstránení bábkového ministerského predsedu, a tak na zbavení Miloševiča moci, sú predčasné voľby a kompromisy schodnou cestou k nastoleniu demokracie v Srbsku. Pouličné protesty by sa potom mali sústrediť na to, aby Miloševič pristúpil na podmienky čestného volebného boja a prijal medzinárodný dohľad nad voľbami. Tak by opozičné strany, i keď nevytvoria koalíciu, mohli získať väčšinu parlamentných kresiel. Zatiaľ je ťažké predstaviť si, ako by budúca vláda mohla vyzerať, isté však je, že Miloševič nebude jej vodcom. ALEKSA DJILAS
(Autor prednášal politológiu na
Harvardovej a Belehradskej univerzite)
