Steve Carella, detektív z 87. obvodu imaginárneho mesta Isola, ktorého Ed McBain zaradil na panteón kriminálneho žánru. „Keď sa ozývajú hlasy tohto mesta, McBain je človek so zlatými ušami,“ napísala vplyvná kritička Marilyn Stasiová vo svojej recenzii v The New York Times Book Review o poslednom románe Eda McBaina The Big Bad City (pod názvom Veľké zlé mesto vyšiel nedávno aj v Slovenskom spisovateli). Držiteľ ceny Veľký majster americkej kriminálnej literatúry z roku 1985 však len skromne tvrdí, že sa snaží čitateľov pobaviť. Spisovateľa, ktorý pred dvoma rokmi navštívil aj Slovensko, sme zastihli v jeho rezidencii Sarasota na Floride, kam sa počas letných mesiacov sťahuje so svojou treťou manželkou Dragicou z mesta Norwalk v Connecticute.
I vo vašej poslednej knihe je podstata deja nahustená na prvých stranách. Patrí to k spisovateľskej stratégii?
„S mojimi čitateľmi mám nepísanú dohodu, že hlavným námetom je zločin založený na tajomstve. Počas jeho odhaľovania sa čitateľ dozvie o všetkých policajných postupoch, stretne sa s množstvom charakterov a poviem mu čosi aj o súčasnom živote v USA. Zastávam však názor, že kniha musí zaujať už na prvej strane. Ak sa tak nestane, je to nuda a čitateľ zostáva celý zvyšok ako námesačný.“
Josef Škvorecký prirovnal detektívku k modernej rozprávke. Súhlasíte?
„Prečo nie? Reálne kulisy sú v podstate zachované, nereálny je len hlavný hrdina - detektív. Možnože sa to nezdá, ale aj detektívka - ak chce byť dobrá - nie je vôbec jednoduchá záležitosť. Ostatne, svoje schopnosti si na nej vyskúšalo mnoho veľkých osobností literatúry. Problém je v tom, že detektívky, na rozdiel od iných žánrov, čítajú vekovo i intelektuálne rôzni ľudia, takže kritických znalcov je veľa.“
Ako vnímate kritiku na vaše knihy?
„V poslednom čase ich už toľko nesledujem. Kedysi mi však najmä tie negatívne nedali v noci spávať.“
Myslíte na tie, ktoré hovorili o spisovateľskom klišé?
„Čo keby sme to nazvali autorským rukopisom? Od nikoho som svoj štýl neukradol, ľuďom vyhovuje, tak prečo by som mal práve ja meniť víťaznú zostavu?“
Myslím si, že variabilitu štýlu ste si zaručili aj pseudonymami, ktoré píšu odlišnými spôsobmi. Ako sa vlastne líši Ed McBain od Evana Huntera?
„Pseudonym Ed McBain som si zvolil preto, aby som rozlíšil autora vnútri seba. Evan Hunter mal zostať pre vážnejšiu polohu mojej tvorby. Neskôr som však pochopil, že rovnako náročné je napísať aj dobrú detektívku, a vždy som sa snažil dať rovnakú mieru talentu do obidvoch polôh. Na mnohých univerzitách v USA sa učí písať dobrá detektívka. Nakoniec, sám som tento predmet prednášal. Samozrejme, talentu sa naučiť nedá, ale technike písania áno.“
Ako spomínate na Slovensko?
„Počas studenej vojny sme si mysleli, že za železnou oponou existujú len smutné krajiny pokryté uhoľným prachom. Ako som však zistil, je to celkom iné. Cítil som, že národ bol u vás v pohybe, veľa sa stavalo a moja žena Dragica, ktorá pochádza z Juhoslávie, sa u vás cítila ako doma. Príjemný bol i let vrtuľníkom nad Vysokými Tatrami.“
Viete o tom, že o niekoľko týždňov ten istý vrtuľník v Tatrách havaroval?
„A posádka?“
Všetci haváriu prežili.
„To preto, že v kabíne zostal dobrý duch.“
Milióny predaných kníh presviedčajú o vašej veľkej moci nad čitateľmi. Je v tom i príchuť vedomej manipulácie?
„Vždy sa snažím korigovať zodpovednosťou voči sebe i ostatným. Ktosi raz povedal, že umenie je len ilúzia. My sa v nej pokúšame nájsť pravdu. Samozrejme, čitateľ sa pritom musí dobre baviť.“
Ako vyzerá pracovný deň úspešného autora, ktorý má za sebou deväťdesiat kníh?
„Vstávam medzi pol ôsmou až ôsmou hodinou ráno. Potom idem cvičiť, naraňajkujem sa a okolo pol desiatej začínam robiť. Na obed si dávam polhodinovú pauzu a končím okolo piatej-šiestej popoludní. Nikdy nepracujem v noci alebo cez víkendy. Robil som to, keď som bol mladý, no v strednom veku som pochopil, že je to plytvanie silami. Noc je určená na relax.“
Neustála popularita vašich kníh a nakoniec i vaša mladá tretia manželka napovedajú, že ste stále v dobrej kondícii. Je to výsledok spomenutej disciplíny?
„Som pripraverný na tretie tisícročie!“
ĽUDO PETRÁNSKY ml.
