Ak by sme za slovenské dejiny považovali iba dejiny slovenského etnika, potom sa blížiace milénium s takýmito dejinami Slovákov vzácne zhoduje. Samozrejme, nijaký národ nevznikne k nejakému dátumu. Formovanie etnika a národa je dlhodobý proces. Avšak určitý rámec, vonkajšie okolnosti, ktoré na takýto proces vytvoria podmienky, sú zásadné. Veľká Morava a možno aj zárodky predchádzajúcich štátnych útvarov, napríklad Pribinovho kniežatstva, iste vytvárali podmienky na formovanie sa spoločných záujmov ľudí na teritóriu tohto štátu. Takéto spoločné záujmy napokon vedú aj k sformovaniu iných spoločných znakov: jazyka, kultúry, zvyklostí, spôsobu života, hodnotového rebríčka, atď. Avšak Veľká Morava trvala príliš krátko. Potom sa Slovania, ktorí žili na jej území, rozdelili do rozdielnych štátnych útvarov. Hranice štátu, ktoré oddelili Slovanov v Uhorsku od ostatných jazykovo príbuzných, Poliakov a Moravanov, boli napokon rozhodujúce. Slovania v Uhorsku sa postupne menili na Slovákov. Tento proces nebol veľmi dramatický, skôr pozvoľný. Medzi serióznymi historikmi je však zhoda v tom, že od vzniku uhorského štátu možno už hovoriť o Slovákoch. Teda: tisíc rokov dejín Slovákov.

Na Vianoce roku 1000 položili sv. Štefanovi na hlavu korunu. Stal sa tak aj kráľom Slovákov. Štefan vedel, že je kráľom krajiny, v ktorej ľudia hovoria rôznymi jazykmi. Svojho syna Imricha napomínal, aby na to nezabúdal a aby nikdy neuprednostňoval jeden jazyk pred druhým. Mnohí panovníci túto zásadu dodržiavali. Ľudovít I. Veľký uznal za oprávnenú sťažnosť Slovákov zo Žiliny, keď sa dožadovali rovnoprávneho postavenia v mestskej rade. Uhorsko pod vládou maďarských Arpádovcov bolo teda od počiatku kráľovstvom multietnickým a kresťanským s latinčinou ako úradným a literárnym jazykom. Ešte Bernolák na konci 18. storočia kodifikoval spisovnú slovenčinu po latinsky. Arpádovci vymreli na začiatku 14. storočia. S výnimkou Mateja Korvína už v ďalších storočiach nebol na uhorskom tróne Maďar.

Čo toto všetko znamenalo pre Slovákov? Treba si uvedomiť, že generácia za generáciou mala svojho kráľa a mala svoju vieru. Viera bola spätá veľmi tesne s kráľom a trónom až do obdobia reformácie. Náboženská príslušnosť skomplikovala vzťah Slovákov ku korune, ale v zásade ho nenarušila. Ak teda Ľudovít Štúr a napokon aj odbojnejší Jozef Miloslav Hurban boli uhorskí vlastenci, bolo to niečo zvláštne? Nie, bolo to úplne prirodzené. Formujúcu sa jednotu záujmov a v konečnom dôsledku aj uhorské vlastenectvo narušil až nacionalizmus, tento oneskorený plod osvietenstva, ktorý dozrel v 19. storočí. V prvom rade nacionalizmus najsilnejšieho etnika, teda nacionalizmus maďarský. Ešte pred osvietenstvom, na začiatku 18. storočia vyhlásil profesor Trnavskej univerzity Mihály Bencsik, že mešťania Trenčína a celý ľud Trenčianskej stolice sú vlastne pozostatky Svätoplukovho ľudu. Svätopluk predal Maďarom svoju zem aj s ľudom za bieleho koňa, teda Slováci nemajú rovnaké práva ako Maďari, ale sú ľudom porobeným a nemajú čo robiť na uhorskom sneme. A Slováci hneď vyskočili ako osy a namierili proti ohováračovi ostne, čiže po latinsky Murices. Vznikla obrana Jána Baltazára Magina. V 19. storočí to už bolo dramatické. Z ľudu roľníckeho a mestského začali národovci vytvárať národ. V revolúcii 1848 - 1849 už stáli Maďari a Nemaďari proti sebe. Kulminácia konfliktu na začiatku 20. storočia, spôsobená rakúsko-uhorským vyrovnaním, bola napokon konfliktom posledným. Maďarský nacionalizmus, v snahe uzurpovať štát pre seba, úplne proti duchu zakladateľa kráľovstva sv. Štefana, zapríčinil, že ostatné národy sa začali štátu odcudzovať. Štefan Marko Daxner, tento ideológ poštúrovského nacionalizmu, to povedal jednoznačne: „My tento štát (Uhorsko) iba natoľko uznávame, nakoľko my (Slováci) v ňom uznanie nachádzame.“ Krajšie sa to už povedať nedá. Národ je viac ako štát. Ale len vtedy a dovtedy, kým sa národ nestotožní so štátom v podobe „národného štátu“. Potom sa všetko obráti. To je ten komický, aj keď logický obrat, ktorý urobil každý nacionalizmus, prinajmenšom v Európe.

Preto bol pre Slovákov taký významný rok 1918: vznik Československej republiky. Je to vskutku kľúčový bod moderných slovenských dejín. Slovensko zrazu vystúpilo z anonymity. Dostalo svoje hranice. Dostalo sa do názvu štátu, aj keď iba ako súčasť oficiálneho názvu Česko-Slovensko. Bolo to po prvýkrát v dejinách, čo sa Slovensko zo slova stalo skutkom. Obrovský potenciál tvorivých a organizačných síl, ktorý bol potlačený v predchádzajúcich rokoch maďarizáciou, explodoval. Je málo príkladov toho, ako sa dynamicky dokázal vyvinúť slovenský národ za obdobie po roku 1918. Ak takto sledujeme politický a národný vývoj Slovákov, vidíme, že Slováci boli vo svojom vývoji otvorení širším politickým celkom. Snaha uzatvárať sa do seba je skôr výnimočná zvrátenosť. V našich zemepisných končinách sa za hlavnú os dejín považovali vždy dejiny politické a národné. Je to napokon, vzhľadom na historický vývoj, pochopiteľné. Dejiny však nie sú iba o národe, ale aj o ľuďoch. Tradičným povolaním Slovákov bolo roľníctvo. Až v druhej polovici 20. storočia prevýšil počet ľudí zamestnaných v priemysle počet zamestnaných v poľnohospodárstve. Dejiny slovenského roľníka nie sú veľmi dynamické, aj keď miestami dramatické. Orať, siať, zberať úrodu. A veriť v dobrotivého a milostivého Boha. A predsa. Ponižujúce postavenie nevoľníka napĺňalo pohár po kvapkách. Aj Slováci sa pridali k Dóžovej rebélii. Poddanské dávky a robota sužovali roľníka. Ten trpel. A potom roku 1831 sa vzbúril a začal páliť panské kaštiele.

Dejiny Slovenska sú však aj dejinami miest. Už v stredoveku sa hovorilo, že mestský vzduch oslobodzuje. Sen o slobode sa najlepšie napĺňal práve v mestách. Mestá žili najprv zo zlata, striebra a z obchodu. Moderný priemysel prišiel neskôr. A veľmi skoro sa stal nemoderným.

Dejiny Slovenska sú aj dejinami výnimočných ľudí. Tí sa mohli najviac prejaviť vo vede a v umení. Matej Bel, Adam František Kollár, Aurel Stodola, Jozef Murgaš, Štefan Banič… A celá plejáda vynikajúcich umelcov vo všetkých oblastiach. Od literatúry až po multimédiá. A napokon, keď sa vytvorili podmienky, prišiel rad aj na politikov. Brilantný diplomat Milan Rastislav Štefánik a jedinečná politická osobnosť Milan Hodža.

Cesta, ktorou prešlo Slovensko za tisíc rokov, nebola jednoduchá. V tomto kúte sveta, kde sa usadili starí Slovania na konci 5. storočia, to bolo vždy zložité. Vojny, pohromy, invázie. Celé sedemnáste storočie sa tu iba bojovalo. Takmer dve storočia trpela krajina nájazdmi Turkov. A v poslednom storočí sa tešila mimoriadnej „priazni“ totalitných veľmocí. Je dobré, že sme k našej skutočnosti kritickí. Ak sa však zamyslíme nad tisícročnými dejinami Slovákov, pochopíme, že my sami, so všetkým, čo nás na konci 20. storočia omína a sužuje, sme výslednicou týchto zložitých dejín. DUŠAN KOVÁČ

(Autor je historik)

(Pozri aj 2. stranu Magazínu)