Keď pred rokom MMF napokon po nekonečných diskusiách schválil Moskve novú pôžičku, celý svet sa pod fúzy usmieval. Stará kára potrebovala doliať oleja, aby svojím škrípaním nerušila okolie. Takmer nikto nepochyboval o tom, že svetoví veritelia svoje peniaze tak skoro neuvidia. Za tých „pár drobných“ to však pravdepodobne stálo. Dlhoročný spravodajca denníka Washington Post v Rusku Bob Kaiser tvrdí, že mal už dlhšie indície z americkej ambasády v Moskve, podľa ktorých si Biely dom želal, aby sa do USA dostávali len pozitívne správy o situácii v impériu cára Borisa. Clintonovi ľudia však zabudli na to, že treba upozorniť aj poctivých ruských „podnikateľov“, aby sa krotili v hromadnom skupovaní domov a jácht na Francúzskej riviére. Ľahkovážnosť, s akou rozhadzovali milióny, nenechávala totiž nikoho na pochybách o tom, akou cestou k nim prišli.
Aj džbánu, s ktorým ruskí novozbohatlíci načierali z pôžičiek MMF, sa však raz muselo odbiť ucho. Kritický moment nastal v júli tohto roku, keď Jeľcin vetoval zákon o zamedzení prania špinavých peňazí, ktorý pod veľkým tlakom z druhej strany Atlantiku napokon prijala ruská Duma. Pre predstaviteľov svetových financií bol v tej chvíli prekročený prah bolesti, ktorú boli ešte ochotní znášať. Špina, ukrytá za múrmi Kremľa, sa pomaly začala dostávať na denné svetlo. Ktosi označil Rusov ako národ, ktorý je z hľadiska politickej citlivosti najcynickejším na svete. Je pravda, že história ich už prinútila prehltnúť nejednu horkú pilulku a tak je možné, že sa zmieria aj s miliardami, ktoré napokon skončili v súkromných rukách zopár politikov a mafiánov. Russiagate však môže mať omnoho ničivejší dosah v USA. Už dnes je nanajvýš pravdepodobné, že sa stane jedným z leitmotívom nadchádzajúcej prezidentskej kampane. Rusko-americké vzťahy sú totiž v priamej kompetencii budúceho demokratického kandidáta Ala Gora, ktorý bol v minulosti jedným z advokátov finančnej pomoci Moskve. Republikáni však už teraz sľubujú, že po ich prípadnom víťazstve by mohla Gorov cukor nahradiť politika biča, ktorá sa v Reaganovom podaní ukázala ako jediná účinná terapia vo vzťahoch s Moskvou.
Britské noviny Times však upozorňujú aj na to, že Jeľcin by mohol pod tlakom dôkazov stratiť hlavu a pred nadchádzajúcimi prezidentskými voľbami by sa mohol pokúsiť v Kremli jednoducho zabarikádovať. Paradoxne by sa tak - iba v opačnom garde - zopakovala situácia z augusta 1991, keď si vtedajší tribún barikád získal vo svete povesť demokrata. Jeľcin však na svoju hviezdnu hodinku už dávno zabudol. A tak nie je vylúčené, že Západ bude musieť aj vzhľadom na situáciu v Dagestane prehltnúť ďalšiu horkú pilulku: ak chce predísť občianskej vojne v Rusku, bude musieť nielen oželieť miliardy, ale navyše sľúbiť Borisovi Nikolajevičovi a jeho najbližším „finančným poradcom“ aj medzinárodnú imunitu.
JURAJ KITTLER
