Kronika komika, takto znel titul neskorého bratislavského kultúrneho večera, kde Stanislav Štepka stlačil spúšť štartovacej pištole hudobných a slovných perál. Osobnosť Jána Melkoviča, skladateľa, hudobníka, príležitostného speváka a herca je zrejme aj v obľube prírodných živlov, lebo na sobotňajší večer, určený práve jemu, bol avizovaný studený front s dažďovými prehánkami, ktorý počkal a presunul sa až do nočných hodín.
Šesťdesiatiny, síce už uplynulé a dlhší čas spomínané, boli dôvodom na oslavu, veď podstatnú časť existencie Radošinského naivného divadla (RND) vypĺňa hudba J. Melkoviča. Svoju dráhu začal v roku 1978 úplnou náhodou, k čomu ho primäla jeho zberateľská vášeň a výtvarné cítenie. Pokračoval a časom si pripísal spoluprácu na mnohých predstaveniach. Na počiatku to bola Nevesta predaná Kubovi, kde si zahral aj hlavnú postavu - Kuba. Svoj herecký talent nezaprel ani v sobotu. Program dopĺňal neodmysliteľným „trpiteľským výrazom prekvapeného bernardína“. Slová pocty skromne odmietol argumentom: „Ja sa chcem cítiť ako obyčajný človek, nie ako veľký skladateľ. To je moja normálna práca, ktorú robím pre ľudí.“ V spoločnosti najbližších kolegov z divadla na čele s „tatom Stankom“ si diváci zaspomínali. Nechýbali ani ostatní. Či už Soňa Norisová, ktorá „so závisťou pozerá na dovolenkujúcich kolegov“, alebo Zuzana Maurery, ktorá zase svojím živým a hravým pôsobením očarila prítomných. Jej smiech donedávna zapĺňal jednu z miestností Istropolisu v muzikále Mníšky. Apropó, Istropolis.
Práve preto nielen slová typického radošinského optimizmu, ale aj obavy a neistota sprevádzali kultúrne dianie uplynulého týždňa. Veď práve cyklus Autor a dielo, pravidelne usporadúvaný vždy v utorok večer v rámci Kultúrneho leta na nádvorí Mirbachovho paláca, uzavrel jeden veľký otáznik. Jeho hosťami bola silná trojka radošincov: teta Katka Kolníková, otec RND Stano Štepka a ako inak J. Melkovič. Utorňajší večer bol akýmsi predvojom soboty, no, žiaľ, s trochu pochmúrnym dopadom. Prvoplánovo bol aj ten určený Melkovičovým šesťdesiatinám, ale ducha nepokoja vniesla nielen do radov obecenstva nepríjemná skutočnosť okolo ich pôsobenia v Istropolise, a osobnosť oslávenca spočiatku zanikla pod rúškou ťažoby problému, ktorý neobišiel ani „nevinné naivné umenie“ prežívajúce štvrté desaťročie svojej existencie. Moderátorke večera T. Sedlákovej sa však spolu s hviezdnym obsadením stoličiek pre hostí podarilo sčasti vykľučkovať zo skepticizmu. Pri spomínanom hviezdnom obsadení nemožno nespomenúť a nevyzdvihnúť pani Kolníkovú, ktorá sa napriek siedmim krížikom cíti, ako sama hovorí, „na dvadcatpet“. Nakoniec však predsa len slová vyslovené ústami mamy, písané srdcom otca, sprevádzané hudbou oslávenca spadli na úrodnú pôdu. Dokladom bolo preplnené nádvorie VŠMU v sobotu večer na Ventúrskej ulici. A v čom bol, teda stále je problém Damoklovho meča, ktorý visí nad osudom autorského divadla? Nedostatok financií neobchádza ani kultúrne hodnoty a zráža múzu na kolená. Rok 1989 priniesol RND nové miesto pôsobenia, dočasný domov v Malej sále Istropolisu, ale zdá sa, že posledný rok druhého tisícročia túto istotu spochybnil - zmena vlastníka Istropolisu priniesla pre divadlo nesplatiteľné nové nájomné. To však ešte nemusí znamenať zánik radošinskej legendy. Ich javisko písalo, pardón, stále píše o tebe, o mne, o nás. Ale veľmi jednoducho sa môže stať, že veta: „Tento moj sen ráno zebudí krutá pravda. Vím, že to není pre život mnoho, ale ani málo, a já chcem, aby ho mali aj druhí,“ daná do úst Štefana Baniča v predstavení Loď Svet sa stane skutočnosťou už zajtra. Takýmto neuváženým činom „zobudenia do spánku“ môžeme prísť opäť o niečo kvalitné a výnimočné. Momentálne pre neexistenciu domovskej scény bude Radošinské naivné divadlo putovať po Slovensku a privíta ho aj kultúrna obec susedného Rakúsku.
JANA JURKOVIČOVÁ
(Autorka je spolupracovníčka SME)
