bazéne ťukaním do mobilných telefónov pod závojom dôležitých ťahov z cigary. Štyridsaťšesťročný muž s opálenou tvárou namiesto toho vyštartoval zo stanu na cieľové váženie lodí, naskočil na bicykel a vyrazil do lodného depa na druhom brehu za ďalšími zverencami. V jednej ruke kliešte na odľahčovanie závažia, druhou kŕmil vysielačku aktuálnymi poznatkami, popri tom za jazdy vybavil niekoľko stručných operácií. Po pár minútach podobná simultánka rozmanitých činností v neúprosnom rytme dvanástich štartov jeho lodí, ktorým musel v súčinnosti s ostatnými poskytovať servis od štartu až do cieľa. Pribúdali len prepotené mapky na modrom tričku.
Tibor Soós, jeho formálne podriadený kolega z Komárna a starý priateľ z karloveskej zátoky, v ktorej spolu v Slávii UK štastní prepádlovali mladšie roky života, si po víťaznej rozjazde svojich deblkajakárov Baču s Riszdorferom spokojne potiahol so svojej „Cortezky“ a láskyplným tónom určil P. Blahovi diagnózu. „Nevyliečiteľne hyperaktívny. Vzácny človek, poznám ho už roky, ale nepoznám vec, ktorú by nedokázal vybaviť. Problémy ho motivujú, i keď s tým zákonite prichádza riziko, že okolie to občas zneužije.“ Vzápätí sa podnikateľ T. Soós, pre ktorého je kanoistika viac hobby, ako absolvent stavebnej fakulty tešil, že majstri sveta z vlaňajšieho Szegedu vzorne dodržali jeho prvý trénerský zákon odvodený od stavbárskeho fundamentu. „Išli rovnomerne, lebo odjakživa im vtĺkam do vodáckeho myslenia fyzikálny zákon, že odpor vzrastá pri zrýchlení lode kvadrátom. Treba s ním narábať postupne.“ Naradostený Blaho ho utíšil kombinovaným výbuchom čírej detinskej radosti a zaujímavého úlovku z databázy vlastnej pamäti. Vo výsledkovej listine ukazoval, že náš štvorkajak dosiahol včera vo svojej víťaznej rozjadzde na desatinu rovnaký čas ako na poslednom meraní počas sústredenia v Piešťanoch. Šéftréner po troch dopoludňajších víťazstvách slovenských lodí dávno zabudol, ako sa v noci podvedome okopávali s Picom (inak Zoltánovi - bratovi majstra sveta Atillu - vodáci nepovedia) Szabóom na jednej posteli nad večne nedoriešeným sporom, ktorý trávi spánok hlasnejšie. Organizátori účastníkom majstrovstiev sveta zavarili poddimenzovanou ubytovacou kapaciotu, náš šéftréner s absolútnou samozrejmosťou začal riešiť problém od seba. Starým priateľom zo spoločného dvojkajaku - zo svojich desiatich federálnych titulov P. Blaho (vždy na poste háčika - predného v lodi) posledný získal práve s „Picom“ - nebolo dožičené nesmrteľný spor rozseknúť, lebo už pred šiestou ráno museli dovážiť dve lode. Vzápätí bleskovo preškolili personál v hoteli, aby našim pretekárom pripravili raňajky na 6.30, hoci hotelová kuchyňa v Novoteli sa normálne otvára až o 7.00. Fyziológia nepustí, prvá z našich reprezentantiek Simona Mičušíková sedela pred svojím štartom o 9.14 vo svojom kajaku už o 7.30.
„Dostala vlnu súperky, ale aj tak mohla ísť lepšie,“ stručne hodnotil premiérovú jazdu benjamínky našej výpravy P. Blaho, ktorý zakrátko v cieli zručne vymasíroval obe ruky našej kajakárskej jednoty Róberta Erbana po víťaznej rozjazde na 1000 m trati. Medzitým mierne riskantne prepašoval kanoistu Slava Kňazovického k váhe, hoci na to nemal nárok, lebo štartoval až popoludní. Slavo však správne tušil, že má v lodi nadbytočné závažia a o chvíľu v spolupráci so šéftrénerom vypáčili z dna strieborného kanoistu zo Szegedu 400-gramovú nadváhu.
Keď si náš šéftréner odskočí do tlačového strediska pre čerstvé výsledky, žblnkne to v temperamentnej talianskej atmosfére ako keď hodia rybu do vody. V zhruba tridsaťsekundových informačných salvách zahltí okolie aktuálnymi postrehmi o konkurencii, asociáciami s vývojom predchádzajúcich šampionátov, s mikroskopickou presnosťou rozpitvá každý zdravý či chybný záber pádla. V medailových prognózach však ostáva opatrný. Nechce uraziť šťastenu, i keď vo svojom vnútre dusí ukrutne zaujímavé kalkulácie. „Keď sa to všetko skončí a bude dôvod, riadne to zapijeme, potom zbilancujeme čo bolo v reálnom a čo v tajnom pláne.“ Šéftréner však zasa nebude mať čas. Bude treba viazať lode a odšoférovať zväzový volkswagen transportér do Bratislavy. Vodáci ho dostali ako odmenu za dobré výsledky na olympiáde v Atlante. Odvtedy na ňom šéftréner vlastnoručne odšoféroval 150 000 km. V Miláne sníva o tom, že si partia jeho vodákov vypádluje nový Mercedes Vito.
VOJTECH JURKOVIČ, Miláno
