„Vstúpiš napríklad do prázdnej továrne a kráčaš prázdnymi tmavými priestormi, v ktorých sa postupne zjavuje svetlo, aby ti začalo odhaľovať stroje, aké si nikdy ešte nevidel, záhadné veľké drevené bubny, neidentifikovateľné pomocné zariadenia, vozíky, stoly, skrinky robotníkov, všetko takmer nedotknuté. Stačí ľahký dotyk vypínača a stroje začnú pracovať, ale zmizli stovky osudov, dovolenky, partie mariášu, oslavy, povýšenia, opatrenia… Neuchopiteľnosť času, ktorý posúva podstaty vecí i nepochopiteľné zmeny významov. Akcie, performance, happeningy, inštalácie, videoinštalácie, ready maedy smerujú cez procesuálnosť tvorby k odhaľovaniu podstaty bytia s mystériom jedinečnosti tu a práve teraz,“ spomína Richard Fajnor, lektor jednej z tried minulých ročníkov podujatia ETUD, ktoré už po šiestykrát pripravuje Amatérska divadelná únia (ADÚ) v Senici v dňoch 3. až 9. septembra (prihlásiť sa môže do 27. augusta každý, kto má záujem o čomsi vypovedať, na adresu ADÚ, Hviezdoslavova 484/4, 905 01 Senica). Vybraným účastníkom bude poskytnutá odborná lektorská pomoc, ubytovanie, materiál, videodokumentácia, a ak sa zoženú ďalšie prostriedky, i katalóg. Jednotlivé skupiny budú pracovať pod vedením profesionálnych lektorov v oblasti alternatívnej scénografie, réžie, dramaturgie, herectva, výtvarného a hudobného umenia.
ETUD, to je experimentálna tvorivá umelecká dielňa, workshop, ktorý sa popri tematickom zameraní vyznačuje koncentráciou umelcov v určitom čase a priestore. Na rozdiel od tematických výstav či hotových divadelných predstavení tu umelecké diela vznikajú zo spoločnej komunikácie, ktorá je dialógom medzi účastníkmi a dialógom medzi nimi a priestorom. Podstata filozofie a samotný vznik aktivít ETUD-ov vychádzali vždy z „multimediálneho“ typu vnímania účastníkov, snažiacich sa každoročne opúšťať mechanizmy zaužívaného tvorenia. Už sama podstata takýchto snáh vylučuje hodnotenie. Ide totiž v prvom rade o komunikáciu. Pri niektorých prácach ťažko možno hľadať hranice medzi jednotlivými kategóriami umeleckého prejavu. Priestor, jeho osud, genius loci, stopa, ktorú v sebe nesie, ovplyvňuje pocity človeka, vstupujúceho doň. ETUD je aj hľadanie súvislostí, načúvanie atmosféry a nasledujúca reakcia, výpoveď vnímavého tvorcu divadelnou, výtvarnou, hudobnou formou alebo jej vzájomným prelínaním. Prečo sa človeka zmocňujú zvláštne pocity pri stretnutí s takýmto priestorom? Asi preto, že je to snaha pochopenia seba samého ako časti procesu, ktorý sa nazýva bytie.
Prvý ETUD našiel útočisko v nefunkčnom rozľahlom mlyne, opustenom, okolo polia, vtáky, ticho. Ľudia už dávno zabudli, čomu slúžil. Zaujímavý je i názov tohto miesta - Bobogdány (voľný preklad Bocianovo) - ako spomienka na detstvo, na obilie, múku, ruky, čosi zabudnuté, prerušené. Na tomto prvom ročníku sme boli akosi odtrhnutí od ostatnej civilizácie, tvorili sme skutočnú komunitu, jedli sme z ešusov… a tvorili. Druhý ročník sme vsadili do prostredia historického mesta Skalica, najmä do odsväteného kostola F. Xaverského. Kostol, kláštor, kalvária - tieto priestory prinášali témy zápasu medzi hmotou a ideou, tému ponuky duchovnej pomoci na ceste. Tretím priestorom ETUD-u sa stala továreň na spracovanie kože v Liptovskom Mikuláši. Témou sa stala fabrika, industrializácia, kolektivizmus, masová výroba, spracovanie kože, monotónny pracovný proces, zaradenie sa do neho, nosenie svojej kože na trh a pod. Jednou z reakcií je i počin Jána Antonína Pitínskeho, ktorý inscenoval svoje predstavenie v obrovskom kožiarenskom lise. Štvrtý priestor sa hľadal ťažko, no potom ako náhodou vyrastie pred vami to, o čom ani nesnívate - Generálne riaditeľstvo ZŤS v Martine - stavba, mimochodom, ktorej museli ustúpiť desiatky rodinných domov. Starší ľudia z tejto komunity boli vysťahovaní do činžiakov na všetky strany, aby tu mohla vyrásť stavba, ktorú ideológovia minulého režimu nestihli dokončiť. Betón, samý betón, kvapky dažďa a sychravo. Objekt je reprezentantom spoločnosti, v ktorej bol (je) človek ponímaný ako súčasť veľkého mechanizmu, slúžiaceho k plneniu určitých ideí a kde je cieľom manipulácia s týmito ideami. Betónový kolos vyvoláva túžbu po prirodzenom živote. „Chcel by som písať o nenarodenom mamutovi antickej tragédie,“ hovorí o tom lektor triedy scénografie Dušan Krnáč, „o čistote priestoru a jeho minimalizme, o pamäti betónu, daždi, o determinácii, ako keby sme boli pokračovateľmi stavebných robotníkov a architektov, vytvárajúc oblúk až po pointu. Oblúk troch priestorov - chrámu (kongresová sála), cesty (schody) a hrobu (suterén).“
Posledným priestorom sme sa dlho zaoberali. Akoby sme sa báli, či bude, vzhľadom na svoju dávnu históriu, pre mladých ľudí ešte čímsi inšpiratívny. Žrebčinec - kde sa chovali kone pre armádu a zároveň tu bola škola pre jazdectvo Rakúsko-Uhorska, priniesol tému nemožnosti byť strojcom vlastného osudu, tému neustále sa opakujúceho kolotoča manipulácií a manipulantov. Dával tušiť i tému moci, ktorej nekonečným cieľom je zisk. Do brány žrebčinca vpochoduje trójsky kôň Vladimíra Sadílka a Petra Janků, ťahaný burlakmi (účastníkmi), ktorý symbolizuje slobodu. Vnútri žrebčinca vibruje téma brucha, zrna, života, priestor sa revitalizuje výberom readymeadových textov, virtuálnou scénografiou, témou mystifikácie a metamystifikácie, a ako hovorí lektor jednej z tried Peter Janků, „svet minulosti sa zlieva s budúcim, ukryté so zjavným, latentne poznané s poznaním ľudstva, príbehy sú v stopách, znelkách stien, v panoptiku vecí, pachov, ktoré sa spájajú do reťazca asociácií a z toho všetkého vzniká modlitba priestoru vo vás.“
Opustené priestory sme uzavreli, no nie navždy. Tento ročník má tému priestor - mesto s jeho neopakovateľným pulzom a stopami na ceste. Vybrali sme mesto Senica, v ktorom sa každoročne koná aj celoslovenský festival netradičného divadla FEDIM ‘99. A tak 9. septembra 1999 od 10.00 h, keď sa uskutoční prezentácia ETUD-u, bude to zároveň otvorenie festivalu FEDIM ‘99.
ANNA GAMANOVÁ
(Autorka je predsedníčka ADÚ)
