Prúd Srbov, Rómov a príslušníkov ďalších nealbánskych menšín, ktorý smeroval z Kosova bezprostredne po ukončení bombardovania NATO, sa v posledných dňoch stenčil na malý pramienok, celkom sa však nezastavil. Tam, kde predtým chaotické zástupy utečencov upchávali komunikácie, dnes si tých pár ľudí na úteku sotva niekto všimne. Príbeh len niekoľko sto metrov dlhej Ulice Peja ležiacej blízko centra Prištiny ukazuje, čo robí ničivá zmes etnickej nenávisti a zločinnosti s perspektívou mnohoetnickej budúcnosti Kosova.
Jelica Jovanovičová, 68-ročná Srbka, si práve sadla k obedu v dome svojej sesternice v Prištine, keď pribehli povedať, že jej dom na Ulici Peja horí. Náhodou tam práve bola pešia hliadka britských vojakov KFOR a zbadala utekať dvoch mužov práve vo chvíli, keď vzbĺkli plamene. Briti zavolali vysielačkou miestnych hasičov a skontrolovali, či je dom prázdny. Potom sa márne pokúšali zahasiť oheň záhradnou hadicou. Kým prišli hasiči, dom vyhorel do tla. Jelica Jovanovičová prekvapivo vyrovnane vyhlásila, že opustí Kosovo a bude bývať so svojou švagrinou v inej časti Srbska. Medzinárodní predstavitelia považujú útok za ďalšiu snahu Albáncov vyhnať Srbov z Kosova. Niektorí miestni Albánci však tvrdia, že žena sa rozhodla odísť sama a sama aj dala svoj dom podpáliť, aby v ňom nemohol žiť nijaký Nesrb. Nech je to už, ako chce, je menej o ďalšieho z asi 20 000 Nealbáncov, ktorí stále zostávajú v Kosove. A je menej o jeden z desiatich domov na Ulici Peja, obývaných etnicky zmiešaným obyvateľstvom - štyri tu boli srbské, tri moslimské, tri rómske a len dva albánske.
Nie je to prvý etnický incident na Ulici Peja, a nebude ani posledný. Dvaja etnickí Albánci zaklopali v sobotu na dvere Slobodanky Marinkovičovej a spýtali sa jej, či nechce dom predať. Táto na pohľad nevinná predohra sa v Kosove často považuje za signál obyvateľom domu, že je čas odsťahovať sa. Na pozadí toho, čo sa stalo predošlý deň s domom Jelice Jovanovičovej, to takto chápe i pani Marinkovičová. „Musím čoskoro odísť. Pôjdem na autobusovú alebo vlakovú stanicu a odcestujem do Srbska. Tu to pre nás nie je bezpečné,“ hovorí. „Je pravda, že KFOR stráži túto štvrť, to však nič nemení. Zlí chlapi si dávajú pozor. Prichádzajú, keď tu KFOR nie je.“
Minulý pondelok ozbrojení albánski lupiči vtrhli do susedného domu, zamkli starú srbskú ženu do kuchyne a jej 30-ročnú nevestu odvliekli do obývačky, kde ju bili, okradli a pokúsili sa ju znásilniť. Obe ženy údajne na druhý deň odcestovali z Prištiny i z Kosova. O dve brány ďalej už bývajú v rómskom dome Albánci. Na modrej bráne je namaľovaný nápis: „Nedotýkať sa. Toto je albánsky majetok.“ Iróniou osudu práve takéto odkazy bývali namaľované na albánskych domoch zabraných Srbmi v čase, keď tu operovali srbské jednotky, aby sa tak predišlo vypáleniu „nesprávnych“ domov.
Tri moslimské domy na Ulici Peja sú zatiaľ nedotknuté. Albánski nacionalisti sa síce dívajú na Moslimov podozrievavo, uznávajú ich však viac ako Rómov, ktorých tu vo všeobecnosti považujú za srbských kolaborantov. Ermine, 45-ročná Moslimka, ktorá žije nenápadne v jednom z domov, dúfa, že jej rodina bude môcť v meste zostať. K útokom vo svojom bezprostrednom okolí sa stavia, ako by sa diali niekde veľmi ďaleko. „Tak to po vojne býva. Je zmätok. Zmätok však prejde a veci budú zasa normálne. Musíme sa dívať do budúcnosti, nie na dnešok,“ vysvetľuje. (REUTERS)
