Pukanec, obec na rozhraní Štiavnických vrchov a Podunajskej pahorkatiny, je stará banícka osada. Zmienka o nej sa zachovala z roku 1075. Okrem toho, že tu prekvitalo baníctvo a s tým súvisiace mnohé ľudové remeslá, Pukanec je známy najmä keramikou. Táto sa po stáročia rozvíjala a dedila z generácie na generáciu. Nádherne maľovaná pálená úžitková keramika dnes dominuje na všetkých väčších jarmokoch a pri výročiach miest či dedín. Málokto však vie, že Pukanec bol a je známy najmä kvalitnou a chuťovo výnimočnou cibuľou. O jej pestovaní a predaji na jarmokoch v blízkom okolí Pukanca, ale i vo vzdialenejších lokalitách Slovenska kolujú rôzne legendy a chýry. Jedna z nich hovorí o tom, ako sa hronská voda na cibuľovú polievku obrátila: Svet trápi jedna otázka. Kedy bude súdny deň? Nik z múdrych nevie odpovedať. Ale, hovorí sa, že pokiaľ budú Pukančania rozlezení po svete, súdny deň nenastane. A tak je. Dodnes putujú s keramikou, slivkami, hruškami, sudmi a putňami, ale hlavne s cesnakom a cibuľou po svete. Istý sváko z Pukanca viezol cibuľu na trh do Zlatých Moraviec. Na tlmačskej kompe bolo voľakedy viac dier, ako býva na strnisku po žatve. Mohol karovať, koľko len chcel, čert mu pomohol a zapadol do diery. Voz kopcom naložený cibuľou šťastlivo preplával na kompových doskách ponad hlbočinu, ale keď na kozárovskom brehu na suchú zem sa bral, kone mykli, koleso sa vzpriečilo a voz sa prekotil. Všetka cibuľa sa zosypala do Hrona. Pukančan utíšil splašené kone a zalomil rukami: „Už som dosť starý, ale ešte som nevidel toľko cibuľovej polievky!“ Tlmačský prievozník dlho spomínal, že Hron ešte dva týždne páchol cibuľou. Odvtedy Pukančanom prischol posmešok - cibuliari. Dnes je Pukanec známy najmä gotickým kostolom zo 14. storočia a štyrmi neskorogotickými oltármi z dielne Majstra Pavla z Levoče. Zvyšky mestských hradieb pochádzajú z rokov 1569-1590. Z technických pamiatok sa tu po banskej ťažbe zachovali štôlne bývalých baní. Z ľudovej architektúry dominujú hrnčiarske a garbiarske domy. (ks)