Krstom vo funkcii prezidenta možno nazvať rozhodovanie R. Schustera, či má vyhlásiť referendum, o ktoré ho požiadalo petíciou bezmála pol milióna občanov. Z verejných vyjadrení prezidenta sa dá usudzovať, že mieni referendum vyhlásiť. Už teraz opakovane zdôrazňuje „neprijateľnosť situácie, v ktorej on ako prezident nemôže získať stanovisko Ústavného súdu SR ku konkrétnym otázkam ešte pred ich realizáciou“, čo nápadne prípomína hľadanie alibi. Lenže také vyjadrenie nemohol dostať ani predchádzajúci prezident, ktorý mimochodom, jednu petíciu s požiadavkou na vyhlásenie referenda odmietol. Z rozhodnutia Ústavného súdu sa práve z tohto prípadu - keďže A. M. Húska namietal porušenie občianskych práv - zachovalo viacero relevantných vyjadrení. Napríklad, že prezident „musí skúmať, či predmetom požadovaného referenda nie sú základné práva a slobody. Ak prezident zistí, že nebola splnená niektorá z predpísaných ústavných a zákonných podmienok na vyhlásenie referenda, nie je oprávnený petíciou iniciované referendum vyhlásiť“. V tomto rozhodnutí vyslovil súd aj právnu vetu, že „subjektívne právo na petíciu síce značí právo podať petíciu, ale toto právo nezahŕňa povinnosť vyhovieť petícii“. Zaujímavé je tiež Schusterovo vyjadrenie, že je „viac naklonený vypísať referendum“, ktoré odznelo po stretnutí s predsedom Ústavného súdu, s ktorým „prekonzultoval platný právny stav“. Teda v čase, keď prezident ešte rozhodne nemal k dispozícii stanoviská anonymných odborníkov, o ktorých tak veľa rozpráva. K politickej súvislosti možno pridať aj fakt, že kým HZDS verejne hlása súlad oboch otázok s ústavou a KDH pravý opak, Schusterova SOP, ale i SDĽ a pozoruhodne aj SDK sa „prezieravo“ nevyjadrujú. Majú síce odborníkov, ale asi nemajú názor. Na druhej strane sa vynára otázka, prečo KDH nedalo podnet na prokuratúru, aby preskúmala, či už samotná petícia je v súlade so zákonom a nevyzýva na porušovanie základných práv a slobôd.

V súvislosti s referendom existuje dostatočné množstvo rozhodnutí Ústavného súdu, postačujúcich k tomu, aby si občania, vrátane prezidenta vytvorili vlastný názor napr. na otázku, či právo používať jazyk menšín v úradnom styku je napísané v ústave v časti o základných právach a slobodách - o ktorých je referendum zakázané konať - alebo nie. Prezident by zrejme mal prepočuť hlasy straníckych lídrov vrátane vyhrážania HZDS o iniciovaní predčasných parlamentných volieb - a postupovať výlučne v zmysle svojho sľubu, v ktorom sa zaviazal „obhajovať ústavu a ostatné zákony“ a „dbať o blaho slovenského národa, národnostných menšín a etnických skupín žijúcich v Slovenskej republike“. Podľa rozhodnutia Ústavného súdu „čl. 12 Ústavy SR svojou prvou vetou priznáva rovnaké práva všetkým ľudským bytostiam. V jeho druhej vete sa garantuje všetkým subjektom právo, že základné práva a slobody im nemožno odňať, scudziť, nie sú premlčateľné, ani im ich nemožno zrušiť“. Ani prípadné rozhodnutie prezidenta Schustera tak vyhlásiť, ako aj nevyhlásiť požadované referendum nemožno relevantne označiť za protiústavné, pokiaľ to nevyhlási Ústavný súd. V prípade jeho vyhlásenia však pôjde o pokus odňať ľuďom to, čo je neodňateľné, scudziť nescudziteľné, premlčať nepremlčateľné a zrušiť nezrušiteľné. V takom prípade ostane na nich, aby si základné práva a slobody ani prezidentom, ani nikým iným nenechali vziať a vyhlásenie referenda jednoducho nezaznamenali, nevnímali, alebo odignorovali.

JURAJ HRABKO

(Autor pracuje v štátnej správe v oblasti ľudských práv a menšín)