Reagujem na článok Juraja Mesíka uverejnený v SME 11. 8. 1999 pod titulkom „Akí gadžovia, takí Rómovia“. Zdá sa, že po nedávnych problémoch s migráciou Rómov do Fínska, Nórska a ďalších západných krajín si aspoň časť tejto spoločnosti začína uvedomovať vážnosť situácie, ktorá vznikla vinou našej neochoty riešiť nahromadené problémy. Mnohí z nás si iste spomenú na „veľkodušný socializmus“, ktorý z našich tmavších spoluobčanov urobil „menejcenných“ a podľa toho sa k nim aj správal. Bez väčšej námahy sa Rómovia dostali k bytom, rôznym sociálnym výhodám. Čoskoro zistili, že štát ochotne niečo obetuje zo svojej pokladnice, aby mal od nich svätý pokoj, namiesto toho, aby sa pokúsil o ich začlenenie do spoločnosti. Tento stav pretrváva aj po novembri 1989. Ani jedna z ponovembrových vlád neprejavila snahu riešiť rómsky problém komplexne, skôr ojedinele hasila vzniknuté požiare. Dnes sme v situácii, keď nám problém prerastá cez hlavu a ľahko sa môže stať prekážkou v integrácii do európskych hospodárskych a bezpečnostných štruktúr. Keď čítam alebo počúvam návrhy spoluobčanov, ako sa s rómskym problémom vyrovnať, bývam smutný. Z väčšiny srší jednostrannosť a emócie. Nezriedka sa stretávam aj s rasizmom (zatiaľ len vo verbálnej podobe). Emócie však nesmú hrať pri hľadaní východiska rozhodujúcu úlohu. Na ne je naviazané ešte jedno nebezpečenstvo. Snaha utiekať sa k zdanlivo jednoduchým, avšak zjednodušeným riešeniam. Som presvedčený, že nijaký štát nemá právo diskriminovať prostredníctvom sociálneho systému mnohopočetné rodiny, nech by ich rasový pôvod bol akýkoľvek. Nikto nemá právo určovať rodine počet detí. Riešenie problémov vidím takto: Ak budeme o Rómoch stále hovoriť „oni sú už raz takí“ a všade na nich nadávať, ťažko sa nám v spoločnosti podarí vytvoriť klímu na zblíženie. Ale nemôže niekto dostávať viac len preto, že je vraj zaostalý a patrí k svojráznemu, ťažko adaptabilnému etniku. Problémy Rómov majú riešiť samotní Rómovia a miestne samosprávy. Potrebujú však viac kompetencií a s nimi spojené financie. Predstava, že situáciu vyriešia štátni úradníci pri káve vo vykúrených miestnostiach, je naivná a absurdná. Treba zabrániť rasovej diskriminácii Rómov. To je možné iba vtedy, keď sa problémy nebudú ututlávať, ale riešiť. Zabráni sa tak vzniku zbytočných emócií a stupňovaniu napätia. Treba trestať vonkajšie prejavy diskriminácie. Učiť tolerancii deti v základných školách. Na druhej strane nemôže rómska menšina terorizovať spoluobčanov svojím správaním. Musí rešpektovať pravidlá spoločnosti, v ktorej žije. Je neprijateľné, aby Rómovia vyrabovali zemiaky a odišli bez trestu. Aby vstupovali do úradov, obchodov a dopravných prostriedkov špinaví, zanechávajúc za sebou nepríjemný zápach. Aby žili v divoko založených osadách, kde budujú svoje obydlia bez platenia daní a stavebného povolenia. Aby vyrubovali drevo v národných parkoch bez postihu. Chýba dostatok učiteľov, ktorí by poznali rómsku kultúru a mohli sa venovať ich vzdelávaniu. Mnohí Rómovia sa o svoje deti poriadne nestarajú. Príčiny? Alkohol a rozrastajúce sa úžerníctvo. Po skúsenostiach s lístkovým systémom v Jarovniciach z minulého roku si viem predstaviť jeho zavedenie v každej rómskej osade, kde tieto problémy existujú. Lístkový systém je však len dočasné riešenie. Nízka kvalifikácia spôsobuje ich nezamestnanosť. Stávajú sa z nich dlhodobo nezamestnaní a trvalí poberači sociálnych dávok. Mnohí nikdy nepracovali a je málo pravdepodobné, že niekedy budú. Pre ľudí podobného sociálneho zaradenia by podmienkou na vyplatenie dávok mali byť povinné verejnoprospešné práce, ktorých rozsah a dĺžku určí príslušné mesto či obec. Vyzývam všetkých zodpovedných, aby sa vážne zamysleli nad problémom Rómov a riešili ho ako celok. Lev Nikolajevič Tolstoj vo svojom románe Vzkriesenie okrem iného píše: „Všetko tkvie v tom, že si ľudia myslia, že bývajú okolnosti, keď slobodno zaobchádzať s človekom bez lásky, ale takých okolností niet.“ Tu kdesi leží záchytný bod, kde treba začať.
ANTON ZIOLKOVSKÝ,
Spišská Nová Ves
