Pustili sa do cudzincov päsťami i kopancami. Dvadsať minút ich mlátili kameňmi a fľašami, až potom sa dali na útek. Ostatní cestujúci odvrátili pohľady. Alebo sa smiali. Výkriky o pomoc ignorovali. „Bol to najdesivejší okamih môjho života,“ povedal John Omondi, utečenec z Kene. „Myslel som, že nadišla naša posledná hodina. Povedali nám, aby sme zmizli z Nemecka. Kopali nás znovu a znovu. Električka išla stále ďalej. Nikto nám nepomohol. Iba sa smiali.“ Desať rokov po páde Berlínskeho múru je rasizmus vo východnej časti Nemecka na vzostupe a stáva sa politickým problémom. Cottbus, upadajúce priemyselné mesto 150 kilometrov na juh od Berlína, sa stalo známym útokmi na cudzincov. Mnohí z nich tvrdia, že sa boja opustiť ubytovne, ktoré založili pohostinné federálne úrady pre utečencov a žiadateľov o azyl. Klíma v Brandenbursku, jednom z najchudobnejších nemeckých štátov, vzbudzuje v ultrapravicových politických stranách nádeje na volebný úspech na bývalom komunistickom východe. Ultrapravicová Nemecká ľudová únia (DVU) dúfa, že v krajinských voľbách 5. septembra získa prinajmenšom 5 percent hlasov, aby si mohla nárokovať na kreslá v krajinskom parlamente. Prieskumy verejnej mienky ukázali, že podpora pre DVU sa za posledné dva mesiace zdvojnásobila - dosiahla okolo 4 percent - a môže ďalej narastať. V západných Nemcoch, ktorí strávili desaťročia po 2. svetovej vojne hlbokým sebaspytovaním a úvahami o kolektívnej vine za nacistický rasizmus, pestovali toleranciu od kolísky. No komunistickí vodcovia ich východonemeckých bratov zvaľujú vinu za nacistické surovosti na menšinu pravičiarskych fanatikov. Živnou pôdou pre vznik neonacistických skupín je aj ponižujúci kolaps ich vlastného štátu, ktorý iba prehĺbil pocity menejcennosti a hnevu. „Cottbus nie je civilizované mesto,“ tvrdí 28-ročný žiadateľ o azyl z afrického Toga. „Obyvatelia nemajú radi cudzincov. Mňa tu každý deň nazvú ‘negrom‘.“ Nedávno ho oslovil postarší muž, asi 75-ročný. „Choď domov, neger,“ povedal mu. „Cudzincom dávajú všade prednosť,“ hovorí mladá obyvateľka mesta, v ktorom je 24-percentná nezamestnanosť. „Všade vidíte nakupovať šikmookých. Berú nám prácu a pripravujú nás o peniaze. A čierni často vyvolávajú problémy na diskotékach. Mám z nich strach. Vykrádajú byty a autá.“ Cottbuské úrady pripúšťajú, že tento problém existuje, ale zároveň tvrdia, že ich mesto nie je horšie než ostatné časti východného Nemecka, kde sa extrémisti občas chvascú, že vytvorili „bezcudzinecké zóny“. „Cottbus má zlú povesť,“ priznáva starosta Waldemar Kleinschmidt. „Nechceme zamiesť problémy pod koberec. Musíme sa viac zamerať na prevenciu. Ale takéto veci sa odohrávajú v celom Nemecku.“ Xenofóbne útoky na bývalom komunistickom východe sa stali v posledných rokoch takým bežným obrázkom, že už iba zriedka sa im dostáva pozornosti médií. Na ľudnatejšom západe, kde cudzinci tvoria takmer 10 percent populácie v porovnaní s 2 percentami na východe, sú útoky oveľa zriedkavejšie. Na cottbuskom predmestí Guben vo februári na smrť uhnali Alžírčana, keď prebehol sklenými dverami a prerezal si tepnu pri pokuse uniknúť davu rasistov. V brandenburskej dedine Gollwitz odmietli miestni predstavitelia povoliť skupine 60 židovských prisťahovalcov z bývalého Sovietskeho zväzu nasťahovať sa do štátnych a mestských budov. Ultrapravicová DVU, ktorá v susednom Sasku-Anhaltsku vlani získala 13 percent hlasov, dúfa, že z týchto nálad niečo vyťaží. Na predvolebnú kampaň v Brandenbursku venuje viac než milión dolárov a po celom Cottbuse nájdete plagáty typu: Vypovedzte zahraničných zločincov a Nemecké peniaze za nemecké pracovné miesta. Brandenburské ministerstvo vnútra vyhlásilo, že pokiaľ ide o pravičiarske násilie, patrí Cottbus k najhorším mestám v štáte. V roku 1998 zaznamenali päť násilných incidentov, ale odborníci odhadujú, že skutočné čísla sú až päťnásobne vyššie. „Farba kože cudzincov funguje pre pravičiarskych extrémistov ako magnet,“ hovorí policajný šéf Jürgen Lueth. „Za komunistickej éry bolo vo východnom Nemecku cudzincov na verejnosti sotva vídať.“ Zároveň však tvrdí, že polícia má situáciu pevne v rukách. „Cudzinci v Cottbuse už nemajú dôvod báť sa,“ dodáva. „Mesto objavilo tento problém a my chceme dať jasne najavo, že rasizmus nemienime tolerovať. Cottbus nie je liahňou nacistov.“ Najobľúbenejší futbalista v meste, talentovaný obranca zo západoafrického štátu Benin, však nedávno vyhlásil, že odchádza z Cottbusu, lebo ho už unavuje, keď mu kvôli farbe pleti odmietajú prístup do nočných klubov. „Dovolia mi dávať góly za Energie Cottbus,“ povedal Moudachirou Amadouhe, „ale vždy, keď idem po ulici, kričia na mňa a moju priateľku vulgárne poznámky.“ Nedávno prestúpil do západonemeckého mužstva. Brutálny júnový útok v električke číslo štyri vyvolal v nespočetných žiadateľoch o azyl, obyvateľoch vetchého úkrytu na predmestí Cottbusu, túžbu odísť z tohto mesta. Omondi, Keňan, ktorý vyviazol z útoku s vážnymi pomliaždeninami, má odvtedy údajne nočné mory. „Nacisti naskočili do električky, prišli rovno k nám a začali nás hneď biť,“ rozpráva. „Ostatní ľudia sa iba pozerali inam alebo sa smiali. Môjho priateľa kopali tak silno do hlavy, že všade krvácal. Nikto nám nepomohol.“ Malik Khalid, 18-ročný utečenec zo Sudánu, súhlasí, že Cottbus je pre cudzincov nebezpečné miesto a snaha o ich integráciu zaraďovaním do nemeckých škôl ho skôr skľučuje. „V škole nemám žiadnych priateľov,“ hovorí. „Nikto sa so mnou nerozpráva. Dokonca aj cez prestávky ma ignorujú. Snažím sa hrať s nimi futbal, ale oni sa so mnou nerozprávajú. Nenávidia ma. Nenávidia ma iba preto, že som cudzinec.“
(REUTERS)
