ným nešťastím je, že ich opustili zúfalí a nechápajúci rodičia, neschopní vyjsť s miniatúrnymi vládnymi prídelmi potravín, ktoré uvrhli milióny obyvateľov do biedy. Ich novým domovom sa stala rumunská pobočka britskej charitatívnej organizácie Health Aids, neďaleko bývalej luxusnej rezidencie komunistického diktátora Nicolaea Ceausesca. Na okolí rastú vily a rezidencie súčasných zbohatlíkov. "Tieto deti žijú s dvojnásobnou kliatbou - sú opustené a postihnuté AIDS," hovorí Ernestina Petrescu, koordinátorka Health Aids Rumunsko. "Musíme zmierniť ich utrpenie a aspoň im poskytnúť starostlivosť a teplo rodinného kozuba." Podľa posledných údajov rumunskej komisie bojujúcej proti AIDS má túto chorobu 5179 detí, pričom ďalších 3564 je registrovanými nositeľmi vírusu HIV od roku 1985, keď zaznamenali prvé prípady. Viac ako dvetisíc odvtedy umrelo. Dvanásťročná Ilinca sa nakazila vírusom HIV pred dvoma rokmi v nemocnici, takže je jednou z mnohých obetí nekontrolovanej krvi používanej pri transfúziách. Rodičia, ktorí majú ešte dve zdravé dcéry, sa jej zriekli. Carmen, bábätko s ružovými lícami tlieska rúčkami, keď staršie deti spievajú rumunské ľudové piesne. Matka, sama nakazená vírusom HIV, ju nechala v pôrodnici, ale čoskoro by ju mala adoptovať rodina s dvoma zdravými deťmi. Týchto sedem detí, rovnako ako 36 ďalších v piatich domoch ležiacich 45 kilometrov od hlavného mesta, Bukurešti, je vlastne privilegovaných v porovnaní s detskými obeťami AIDS v sirotincoch. Miestny pravoslávny kňaz je rád, že chodia na jeho omše, a starosta Snagova ich privítal vo vlastnom dome počas prázdnin pred siedmimi rokmi, keď prišli a "sociálny dom" ešte nebol otvorený. Susedia sa ich však stránili a bránili im navštevovať miestnu školu. Dodnes kvôli nim chodia do "domova" každodenne učitelia, ale deti si našťastie neuvedomujú dôvod. Neuvedomujú si ani, prečo ich miestne deti nenavštevujú v záhradke, obsypanej marhuľovými stromami. "Nie je správne hovoriť lži, ale keď sa ma spýtajú na školu, odvetím im, že som taká bohatá, že si môžem dovoliť najať im učiteľov, ktorí ich učia doma," vysvetľuje 31-ročná Mihaela Firica, "matka" domu. Zákaz chodiť do školy sa rozšíril na jej vlastnú zdravú dcéru, lebo vraj žije pod jednou strechou s deťmi infikovanými HIV. "Deti chodia do dedinskej lekárne a obchodu, ale miestni ich nepustia k sebe na návštevy a nedovolia svojim deťom hrať sa s nimi," dodáva. Firica vzala na seba povinnosti "matky" v roku 1992, po tom, ako sa vzdala miesta učiteľky v materskej škole v Bukurešti a začala pracovať ako tútorka v prvej postkomunistickej klinike v hlavnom meste pre deti s HIV a AIDS. "Keď som sem prišla, motívom mi bola ľútosť," rozpráva. "Ale po šiestich mesiacoch, keď sa moja misia mala skončiť, som si uvedomila, že tieto deti neznesú ďalšie rany osudu, keď ich opustí ďalší človek - takže som ostala." Deti, ktoré prišli do "domu", strávili toľko času v sirotincoch, že ani poriadne nevedia, ako vyzerajú psy a mačky. Ak k nim náhodou zavítajú návštevníci, okamžite ich obkľúči všetkých sedem detí aj s Mihaelinou vlastnou dcérou Andradou a jedno cez druhé sa hrnú vyrozprávať svoje príbehy. Tento program, spolu s mnohými ďalšími, doposiaľ pomohol viac ako tisícke detí zachrániť život, normalizovať ho a zaradiť sa podľa možností späť do bežnej spoločnosti. Jeden z programov, ktorý vedie americká spoločnosť Holt International, umiestnil za dva roky pôsobenia 12 HIV pozitívnych detí do náhradných rodín. Predstaviteľka spoločnosti sa k tomu vyjadrila: "Nie je to veľa, ale každý začiatok je ťažký. Často je horšie bojovať s predsudkami, verejnou mienkou a hlúposťou, ako s chorobou." (Reuters)