Už viac ako polstoročie sa leto čo leto túlam, stanujúc, po Slovensku od Záhorskej Vsi po Novú Sedlicu, od Oravskej Polhory po Patince. Spočiatku mi bolo hej, postavil som si stan, kde som si zmyslel a zadarmo. Po obmedzení voľného táborenia chodím po kempoch, autokempoch či verejných táboriskách. Počas leta ich vystriedam tri až šesť. Toť som sa presúval z výborného kempu Drienok v Mošovciach Pohroním k planinám Slovenského krasu. Na hornom Hrone každoročne obdivujem vedrá čučoriedok, lavóry kuriatok, koše skvostných dubákov, čo naši počerní spoluobčania ponúkajú na ceste, vytŕčajúc proti autám. Viem z vlastnej skúsenosti, koľko námahy dá nazbierať vedro čučoriedok či kôš hríbov. Stan som si postavil uprostred planín na táborisku pri Gombaseckej jaskyni a tešil som sa so synom na atraktívny turistický program. Hneď po zotmení sme dostali prvú nečakanú a nezvanú návštevu. Pred stan si sadli traja Rómovia. Nie, neponúkali čučoriedky ani huby - chceli 50 korún. Vraj ich okradli a oni sa nemajú ako dostať domov do Košíc. Vravím im, som dôchodca, peňazí mám akurát, nemôžem rozdávať päťdesiatkorunáčky. Napokon, aby som sa ich zbavil podobrom, dal som im 20 korún. Očividne som ich sklamal, ba až urazil. Ďalší večer boli pred stanom znova. Vravím im - a nemali ste byť v Košiciach? Prepočuli, vraj mám pekný stan. Pochopil som. Zajtra sa vrátim z túry a zo stanu nájdem len franforce. A tak som im dal "zvyšných" 30 korún. Takže už nielen podnikatelia, obchodníci, štamgasti hviezdnych hotelov, ale aj tí skromní pod stanom, pod širákom, pod hviezdami sa začínajú stávať obeťami výpalníkov. Budeme si musieť zvyknúť...
IVAN BAJO,
Trnava
