nájdený denník človeka, ktorého ste nepoznali. Najprv ho len tak z prirodzenej zvedavosti otvoríte, listujete si, začítate sa. A potom si k tomu sadnete. Také sú kresby Vlada Weisera z rokov 1966 až 1969, ako ich vo výbere predstavujú jeho priatelia na nenápadnej výstave vo vestibule bývalej ŠUP-ky na bratislavských Palisádach. Možno túto drobnú expozíciu motivovala návšteva jeho manželky Oľgy na Slovensku, možno stále čerstvé spomienky na sladké "šesťdesiate", na roky prvých rebélií a mladíckych excesov, na nenávratné búrliváctvo, netradičné modly a vzory správania, ale i nenaplnené sny či tuhé priateľstvo, ktorého cena sa boľavo vynorila najmä vtedy, keď dotyčný emigroval. Ale také sú už špecifiká krajiny, kde žijeme - spretŕhané nitky, zložité osudy, po desaťročia nadstavovaná neistá existencia a prirodzene, nostalgia. Lebo, ako všetci vieme, nič nie je také, ako kedysi, ani to nebo už nie je také modré, ani tá tráva taká zelená, ako hovorí Seifert vo svojej knižke Všechny krásy světa, "ani ten cukrkandl už není jako kdysi".
Ale aké tie kresby vlastne sú? Čo predstavujú? Nuž, spomeňte si, ako ste si počas dlhých schôdzí na malú chvíľu vystavali okolo seba imaginárny, no nepriestrelný múr - a za ním sa možno nedialo nič veľké - len nezáväzné a sčasti podvedomé, no napriek tomu systematické zapĺňanie stránky v bloku geometrickými či inými abstraktnými obrazcami. Kresbu ste možno vzápätí vytrhli, skrčili a zahodili. Nik vám totiž nepovedal, že môže mať svoju cenu. Veď koľko sebareflexie sa môže ukrývať v prostých líniách, koľko z vašej osobnosti odhalí možno nekontrolovaná dávka gestickej energie a len tak z radosti utratenej vervy. Vlado Weiser, v spomienkach blízkych sčasti hippie očarený zenbudhizmom, sčasti svojský, na vlastnú päsť sa vzdelávajúci a inak neškolený talent, na fotografiách z mladosti efébsky príťažlivý chlapec s bujnými čiernymi kučerami, s ľahkosťou motýľa naplnil predstavu o type 60. rokov. Narodil sa v roku 1948, rýchlu mladosť prežil v Bratislave a po rôznych peripetiách sa dnes vo svojom domčeku na jednom z hornatých Havajských ostrovov Kauai venuje počítačom. Možno série kresieb, koláže, akvarelové štúdie, prosté vystrihované skladačky či maľby ohňom vznikali ako nevyhnutná dávka duševnej hygieny v rokoch inštinktívneho hľadania a tápania, možno ako zárodok veľkého talentu. Chlapec, ktorého nik neučil kresliť postavu, z podvedomia umne vydestiloval figurálne vízie vlastnej budúcnosti, vrúcne symboly opradené sieťou krehkých línií ako rafinované plôtiky chrániace tepajúce jadro. Spletitý ornament vyráža do priestoru ako seizmograf vnútornej úzkosti, elementárny motív sa automaticky, obsesívne rozrastá do surreálnej predstavy. Znak-šifra sa v štrbinách zároveň otvára i zatvára pred vaším okom. Prekvapia aj anticipácie logotypických kresieb nášho pyšného, zvrchu sa dívajúceho umenia posledného desaťročia. A pre toho, kto by si myslel, že ide len o čaro nevyzretého barbara, v ktorého slovných posolstvách sa sem-tam objaví i pravopisná chyba, je tu i taoisticky číra minimalistická línia, stopa vtáka svištiaceho vzduchom. To všetko, a iste ešte i čosi viac, nájdete do 30. augusta vo vstupnej hale ŠUP-ky v pondelok až stredu od 8.00 do 13.00 h.
ZORA RUSINOVÁ
(Autorka je výtvarná teoretička)
