tkým z toho dôvodu, že tento akt bol do značnej miery zbavený svojho zmyslu a katarzného účinku. Postarali sa o to predovšetkým dvaja politici - minister, ktorý vyhlásil, že odstupuje preto, lebo sa stal obeťou "rôznych útokov a nepodložených obvinení" a premiér, ktorý k tomu dodal, že Gabriel Palacka riadil svoje rezort "zodpovedne a kompetentne". Ak by mali obaja pravdu, potom demisia člena vlády nie je prejavom novej politickej kultúry, ale dôsledkom tej starej. Spor o zmysle Palackovej demisie nie je sporom o osobu, ale o spôsobe a charaktere vládnutia. Aj keď pôsobenie Gabriela Palacku na ministerstve dopravy, pôšt a telekomunikácií nemožno zúžiť na niekoľko káuz, verejná diskusia o jeho účinkovaní sa krúti len okolo troch notoricky známych prípadov. Aj keď je zjavné, že sa v médiách rozoberajú viac do šírky, ako do hĺbky, všetky tri poskytli to, čo vraj chýbalo pánu ministrovi, keď podával demisiu - faktické dôvody na odstúpenie.

DOHODA PO SEZÓNE

Dva týždne po nástupe novej vlády sekcia civilnej dopravy Palackovho ministerstva odobrala Slovenským aerolíniám povolenie na vykonávanie leteckej dopravy. Keďže bolo všeobecne známe, že ho aerolínie pred tromi rokmi dostali, hoci naň nemali podľa zákona nárok, a vedelo sa aj o tom, že sa národným leteckým prepravcom stali nie pre svoje kvality, ale z politickej protekcie premiéra Mečiara, ministra Rezeša a ruského veľvyslanca Jastržembského, postup ministerstva nevyvolal žiadne negatívne reakcie verejnosti. V polovici januára 1999 sa rezort dopravy pokúsil lietadlá, ktoré štát získal deblokáciou ruského dlhu, Slovenským aerolíniám odobrať. Minister Palacka vtedy tvrdil, že zmluvy o prenájme, na základe ktorých aerolínie využívali i tri tupolevy, "sú neúčinné". Lenže zástupcovia leteckej spoločnosti už v decembri 1998 predložili nájomné zmluvy na všetky tri stroje. 18. júna, 19. júna a 21. septembra 1998 ich podpísali bývalí ministri Maxon a Jasovský. O tom, že ide o zmluvy platné a účinné, sa ministerstvo i minister presvedčili vtedy, keď chceli dať svoje lietadlá do prenájmu inej leteckej spoločnosti. V apríli 1999 totiž súd svojím predbežným opatrením zablokoval akékoľvek nakladanie s tromi TU 154 M. Vedenie Slovenských aerolínií vtedy ponúklo ministerstvu rokovanie o nových zmluvách i s novými podmienkami. Gabriel Palacka však vyhlásil, že už s nimi rokovať nebude. Spoločnosť musela zrušiť uzavreté kontrakty na charterové lety v dovolenkovej sezóne - išlo vraj o stovky miliónov korún. Pritom štát, ako 34-percentný vlastník aerolínií, mal nárok na 34-percentný podiel na zisku.

Od januára až do augusta 1999 stáli tri tupolevy na bratislavskom letisku, aby napokon predsa len došlo k dohode. Minister Palacka a riaditeľ Slovenských aerolínií podpísali nové nájomné zmluvy - podpísali ich po sezóne, nie pred ňou. Dôvod, pre ktorý celá záležitosť dopadla inak, ako si ministerstvo predstavovalo, vysvetlil pán Palacka tak, že z ich strany došlo k podceneniu "niektorých právnych a iných skutočností, o ktorých nemalo ministerstvo dostatok informácií". Jednoducho, ukázalo sa, že zmluvy, ktoré štátni úradníci považovali za neplatné, neplatné neboli. Za tento hrubý omyl rezortu je zodpovedný ten, kto rezort riadi. Preto tvrdenie premiéra Dzurindu, že "minister Palacka sa náležitým spôsobom staral o spravovanie majetku, respektíve tej oblasti, za ktorú je zodpovedný", potrebuje korekciu. V prípade Slovenských aerolínií ten spôsob celkom náležitý nebol.

VRAJ NEUVERITEĽNE ŠIKOVNE

Privatizácia Slovenských telekomunikácií, teda podniku, ktorý je na Slovensku monopolným operátorom pevných liniek a ktorý vlastní rozhodujúci podiel jedného z dvoch operátorov mobilných telefónov, je transakciou, aká na Slovensku ešte neprebehla. Ak by sa totiž predalo 49 percent podielu na základnom imaní, samotným telekomunikáciám by to malo priniesť približne 20 miliárd korún a približne rovnakú sumu aj štátu. Dalo by sa predpokladať, že rezort, ktorý je za transakciu zodpovedný, urobí všetko, aby privatizácia za 40 miliárd korún bola vykonaná vzorne a vysoko profesionálne. Rezort, za ktorý zodpovedal pán Palacka, ju však rozbehol veľmi nešťastne.

Pretože ide o operáciu, v ktorej znalosť know-how a prostredia môžu znamenať zisk alebo stratu niekoľkých miliárd, ministerstvo najskôr hľadalo aranžéra, čiže poradcu a sprostredkovateľa pre privatizáciu Slovenských telekomunikácií. Hľadalo ho však veľmi zle - namiesto toho, aby vyhlásilo tender, do ktorého by sa mohla prihlásiť každá firma pôsobiaca v branži, riadiaci výbor oslovil iba desať poradenských spoločností, čím porušil zákon. Druhý raz ho ministerstvo porušilo vtedy, keď nezverejnilo podmienky súťaže. Podľa bývalého štátneho tajomníka Františka Kureja za obe protizákonné rozhodnutia nesie priamu zodpovednosť šéf rezortu.

Gabriel Palacka už na porade 2. februára 1999 rozhodol o forme výberového konania - deväťčlenný riadiaci výbor, ktorý minister sám ustanovil, 16. februára iba schválil jeho návrh na oslovenie vybraných poradenských spoločností. "Výberové konanie ako aj jednotlivé kroky sa realizovali za priamej asistencie pána ministra," tvrdí František Kurej ako bývalý predseda riadiaceho výboru na výber aranžéra. Až keď boli súťažné podmienky stanovené a členovia riadiaceho výboru vymenovaní, až vtedy minister Palacka pozval Transparency Internacional Slovensko, aby ako nezávislá organizácia monitorovala priebeh tendra. Jej predstavitelia okamžite zistili, že súťažné podmienky nie sú dostatočne presné a transparentné a že dokonca ani členovia výboru "sa nezjednotili na výklade podmienok a kritérií a na spôsobe ich hodnotenia". Podľa pôvodne schválenej metodiky vyhodnocovania ponúk sa víťazom tendra mala stať poradenská firma Salomon Smith Barney. Lenže výbor potom dospel k záveru, že bodovací algoritmus vyhodnocovania ponúk je nevyhovujúci a že ho treba zmeniť... Podľa bývalého štátneho tajomníka riadiaci výbor nedal šéfovi rezortu odporúčanie na výber poradcu, ale iba vyhodnotil jednotlivých záujemcov z hľadiska technických, odborných a finančných kritérií: "Rozhodnutie o výbere konzultačnej firmy vykonal pán minister," tvrdí František Kurej. Ak je to tak, potom Gabriel Palacka organizoval výber poradcu na transakciu za 40 miliárd korún spôsobom, ktorý naozaj umožňoval, aby v súťaži zvíťazil ten, kto bol ako víťaz určený už pred tendrom. Aj keď zatiaľ nie sú dôkazy, že k tomuto zneužitiu naozaj došlo, už samotná možnosť, že k nemu dôjsť mohlo, je pre člena vlády diskvalifikujúca.

Ak premiér Dzurinda tvrdí, že výber konzultanta na privatizáciu Slovenských telekomunikácií bol vykonaný "neuveriteľne šikovne, rýchlo a kvalitne", treba dodať, že hovorí o výbere, pri ktorom bol najmenej dvakrát porušený zákon, ktorý mal nejasne stanovené súťažné podmienky, v ktorom bol náhle zmenený algoritmus vyhodnocovania ponúk a v ktorom o víťazovi rozhodoval práve človek, ktorý celý výber tak "neuveriteľne šikovne" organizoval. Jedno je isté - a konštatovali to aj predstavitelia Transparency Internacional: Tender na poradcu pre privatizáciu Slovenských telekomunikácií nebol práve ukážkou transparentnosti. Priamu zodpovednosť za to nesie šéf rezortu.

DVA DRUHY ODBORNÍKOV

Tretieho operátora, ktorý mal na Slovensku prevádzkovať sieť GSM 1800, ministerstvo dopravy, pôšt a telekomunikácií začalo hľadať už v roku 1998. Vtedajší minister Jasovský po prvom tendri vyhlásil, že jeho podmienky nesplnil ani jeden z uchádzačov. Rezort vedený Gabrielom Palackom vyhlásil druhý tender, ale ešte s tvrdšími licenčnými podmienkami - preto sa do výberového konania neprihlásil nikto. Minister zriadil medzirezortnú komisiu, ktorá mala zvážiť, či treba vypísať tretie výberové konanie so zmenenými podmienkami, alebo licenciu rozdeliť medzi doterajších dvoch operátorov. Dalo by sa predpokladať, že do komisie, ktorá posudzuje takú dôležitú vec, rezortný šéf vymenuje svojich najlepších odborníkov. Že práve oni celú záležitosť dôkladne posúdia, aby minister mohol dôverovať ich úsudku. Komisia sa zadanou úlohou zaoberala viac než mesiac a 28. mája 1999 odporučila, aby ministerstvo vyhlásilo nové výberové konanie a prizvalo k nemu aj renomovanú konzultačnú firmu. Gabriel Palacka však na odporúčanie komisie zareagoval tak, že ju rozpustil a verejnosti oznámil: "Nechal som našich odborníkov na ministerstve pripraviť návrh riešenia." Už po dvoch týždňoch - práve "na základe analýzy odborníkov ministerstva dopravy" - minister rozhodol, že sa nové výberové konanie nevyhlási a že licenciu rozdelí medzi dvoch doterajších mobilných operátorov.

Naši susedia, tak ako aj štáty Európskej únie, licenciu na sieť GSM 1800 pridelili tretiemu operátorovi. Dôvod je prostý a obsahuje ho aj odporúčanie Európskej únie: Vstup tretieho operátora má na trh pozitívny účinok, lebo zvyšuje konkurenciu, z čoho profituje predovšetkým spotrebiteľ. Skutočnosť, že konal proti odporúčaniu Európskej únie, pán Palacka komentoval slovami, že ide iba o "jedno z tisícov možných odporučení". Svoje rozhodnutie obhajoval aj argumentom, že licenčný poplatok 10 miliónov dolárov dostane štát od oboch operátorov, ktorí budú novú sieť užívať. Na posúdenie, či je to naozaj taký úspech, stačí jednoduché porovnanie. Maďarsko, ktoré má len dvojnásobný počet obyvateľov ako Slovensko, dostalo za licenciu na tú istú sieť 325 miliónov dolárov. V Českej republike sa o ňu uchádza 13 firiem, ktoré okrem licenčného poplatku vo výške jednej miliardy Kč sú ochotné do vybudovania siete investovať prinajmenšom pol miliardy dolárov. Napokon aj na Slovensku bola renomovaná zahraničná firma, ktorá netajila, že by do novej siete investovala 180 miliónov dolárov, čo vytvorí 1600 nových pracovných príležitostí. Rozhodnutím Gabriela Palacku však nedostala šancu.

Minister opäť rozhodol sám a aj toto jeho nanajvýš problematické rozhodnutie obhajoval premiér Dzurinda, ktorý takisto tvrdil, že udelenie licencie dvom doterajším prevádzkovateľom je "pre štát výhodnejšie, pretože záujemcovia o mobilnú sieť mali neúmerné požiadavky na exkluzivitu, čo mohlo poškodiť trh". Lenže to, aké požiadavky uchádzači naozaj mali, a či naozaj boli neúmerné, sa objektívne dalo zistiť iba jediným spôsobom - vyhlásením tretieho výberového konania. Jeho zrušenie nebolo výhodné pre štát a už vôbec nie pre jeho občanov. Bolo však výhodné pre dvoch doterajších operátorov, ktorí si za 10 miliónov dolárov kúpili, že im tu nebude konkurovať nikto ďalší. Keďže členovia vlády skladajú sľub, že svoje povinnosti si budú plniť v záujme občanov, a nie v záujme dvoch zavedených operátorov, aj v tejto kauze sa Gabriel Palacka ako minister diskvalifikoval.

NEMÁ KRESLO, MÁ PODPORU

Napriek tomu sa predseda vlády plne postavil za svojho ministra. Premiérovo vyhlásenie, že Gabriel Palacka má aj naďalej jeho "podporu tak odbornú, ako aj politickú", znejasnilo zmysel jeho odstúpenia. Prekvapujúci bol aj spôsob, akým sa šéf kabinetu zastal svojho človeka. Mikuláš Dzurinda totiž vyzval iba a len KDH, aby prestalo rozbíjať vládu. Ako keby demisia Gabriela Palacku bola dôsledkom politickej intrigy jeho materského hnutia. Hoci v konaní šéfov KDH sa zaiste nedajú vylúčiť ani osobné, stranícke a ani politické motívy, nebol to jediný subjekt, ktorý považoval ďalšie zotrvanie ministra na jeho poste za neúnosné. Veľmi jasné vyhlásenia mal predseda SOP Hamžík, ktorý o Palackových kauzách konštatoval, že "spochybňujú pozitívny obraz vlády vo verejnosti" a rovnako aj predseda SMK žiadal, aby z vlády odišli ministri, ktorí vyvolávajú škandály. Béla Bugár po Palackovej demisii s úľavou poznamenal, že "na koaličnej rade sa budeme môcť po tomto zaoberať aj inými problémami". Aj ďalší nemenovaný predseda koaličnej strany ešte pred konečným rozhodnutím redaktorke Pravdy povedal, že ak Palacka neodíde sám, tak ho odvolajú. Namiesto toho, aby predseda vlády akceptoval všeobecnú zhodu verejnej mienky a svojich koaličných partnerov, privítal ju ako snahu o očistu verejného života, čo by mohlo mať katarzný účinok, Mikuláš Dzurinda sa pokúsil ministra vydávať za obeť politickej nevraživosti. Bola to interpretácia, ktorá pohoršila mienkotvorné médiá, a výrazne oslabila pozíciu predsedu vlády v koaličnom prostredí.

Spor o demisiu totiž nebol a nie je len sporom o osobu. Je to predovšetkým a najmä spor o spôsobe a štýle vládnutia. Fakt, že musel odísť člen vlády, ktorého rozhodnutia vyvolávali oprávnené pochybnosti, možno označiť za prejav novej politickej kultúry. Skutočnosť, že sa v tomto spore premiér krajiny postavil na nesprávnu stranu, je voľným pokračovaním starej politickej kultúry či skôr nekultúrnosti. Mikuláš Dzurinda, podobne ako bývalý minister jeho vlády, má svoj osud vo vlastných rukách. Žiadna intriga mu totiž nemôže ublížiť viac, ako si môže uškodiť on sám - spôsobom, akým vykonáva a bude vykonávať svoju funkciu.

MARIÁN LEŠKO