Mladá fronta Dnes (MfD). Napriek tomu však nebola vyriešená forma ďalšej existencie najsilnejšieho vládneho subjektu - SDK. Líder SDK a premiér Dzurinda dnes nechce, aby sa SDK vrátila do polohy koalície piatich politických strán a trvá na jej zachovaní v podobe strany. Materské strany sú však proti. Podľa Dzurindu by "návrat SDK do podoby päťčlennej koalície znamenal zrušenie SDK a jej predsedníctva" a znamenal by aj stratu potrebnej politickej podpory premiérovi. Podľa Dzurindovho názoru možno o existencii SDK hovoriť až tesne pred ďalšími voľbami v roku 2002. Podľa predsedu KDH Jána Čarnogurského však návrat do podoby koalície piatich strán je potrebný, "pretože tie reálne existujú, zatiaľ čo SDK je len ich produktom". Čarnogurský zdôrazňuje, že SDK vznikla kvôli volebnému zákonu, teda pod tlakom, a nie prirodzene. Medzi pozorovateľmi panuje zhoda, že spor Dzurindu a Čarnogurského je plný emócií. Premiér ministra Čarnogurského podozrieva, že rozpustením SDK chce vygumovať jeho zázemie a ohroziť jeho post premiéra. Čarnogurský zase verí, že Dzurinda chce zničiť materské strany tým, že ich rozpustí v SDK. Celý spor považujú analytici za nezmyselný, pretože platí, že ak sa koalícia chce udržať pri plnej sile, musí kooperovať. Vnútorné rozpory SDK nepochybne posilňujú pozíciu spoluvládnucej ľavice, Strany demokratickej ľavice a Strany občianskeho porozumenia. Vzájomné súboje Dzurindu a Čarnogurského o vplyv, ktoré oslabujú SDK, sa tak podľa expertov môžu nakoniec skončiť oslabením vplyvu oboch, a naopak, otvoriť dvere razantnému nástupu ľavice.