Holandská vláda prišla s návrhom zákona, ktorý otvára cestu eutanázii. Jeho schválenie je vzhľadom na pomer síl v parlamente iba otázkou času. Nepovoľuje ju síce, ale zaručuje imunitu lekárom, ktorí budú v zmysle presne stanovených pravidiel eutanáziu vykonávať. Ak neberieme do úvahy neúspešný austrálsky experiment, Holandsko sa stáva prvou krajinou sveta, ktorá doviedla ponímanie ľudských práv a slobôd do absolútneho extrému: človeku dáva právo rozhodnúť o dobrovoľnom odchode zo života. Nie bolestnou a ponižujúcou samovraždou, ale „bezbolestne“ - za asistencie lekára.
Tábory „pre“ a „proti“ eutanázii vychádzajú poväčšine z dvoch filozofických princípov. Prvý sa riadi absolútnym ponímaním ľudskej slobody, ktorá človeka oprávňuje rozhodovať aj o vlastnom bytí či nebytí. Postoje druhých sú v drvivej väčšine motivované náboženským presvedčením, podľa ktorého život prichádza od Boha a iba on má právo ho človeku aj odobrať.
Možno ste už niekedy stáli nad trpiacim človekom, ktorému niet pomoci. V podobných momentoch zapochybujú aj hlboko veriaci ľudia. Existujú však aj vzácne výnimky trpiacich, ktorí prijali svoje fyzické utrpenie a našli šťastie aj napriek nemu, alebo práve prostredníctvom neho. Ľudský život nám (našťastie) ešte nevydal všetky svoje tajomstvá.
Holandská verzia zákona povoľuje eutanáziu deťom už od veku 12 rokov. Predpokladá súhlas rodičov, v prípade jeho odopretia však stačí aj žiadosť dieťaťa a rozhodnutie lekára. Tieto deti nie sú pred zákonom oprávnené podpisovať zmluvy a viesť motocykel, dávame im však do rúk právo rozhodovať o vlastnej smrti, namietajú kritici.
Je známe, že niektoré „primitívne“ civilizácie vykladali novorodencov na mráz: prežili iba jedinci, schopní prežiť aj v ťažkých podmienkach. Podobnú skúšku praktizoval aj tajuplný budhistický Tibet, známy príslovečnou úctou k životu. Keď sa však podobnej selekcie dopustili nacisti - nielen na „cudzích“, ale aj na „vlastných“ - svet to jednoznačne odmietol.
A tu kdesi je jadro problému: keď biblický Abrahám vystrel ruku a chcel vraziť nôž do hrude milovaného syna Izáka, viedla ho žiadosť niekoho, koho miloval ešte viac - jeho Boha. Človek však nevytvoril a ani sa mu nikdy nepodarí sformulovať žiadnu právnu normu, na základe ktorej by sa dalo kvantitatívne vyčísliť, nakoľko sú jeho pohnútky motivované láskou k blížnemu, a nakoľko láskou k sebe samému. Vždy totiž existuje pokušenie, že napokon bude namiesto eliminácie chorôb omnoho jednoduchšie a najmä „úspornejšie“ eliminovať chorých. Odborníci to nazývajú nacifikáciou medicíny. Pri všetkej úcte k tisíckam trpiacich ľudí, ktorým choroby a utrpenie spravili život neznesiteľným. JURAJ KITTLER
