Šimko a Budaj vypracovali verziu svojej predstavy zákona a Langoš zasa svoju. Po ich vzájomnom preštudovaní sa rozhodli ďalej postupovať spoločne. Slovenská legislatíva totiž nemá zákon, ktorý by napĺňal právo občanov na informácie o činnosti štátnych orgánov a orgánov miestnych samospráv, hoci je to jedno zo základných práv zakotvených v Ústave SR. Šimko s Budajom a skupinou právnikov pracoval na návrhu vyše deväť mesiacov, súčasťou Langošovho zákona je aj časť, ktorá vymedzuje právo na informácie o činnosti bývalej Štátnej bezpečnosti. Toto právo budú podľa neho môcť uplatniť tí občania, ktorí majú podozrenie, že ŠtB o nich viedla záznamy. Šimko pre SME povedal, že zákon by mal v prvom rade skvalitniť infomovanosť o činnosti najvyšších štátnych predstaviteľov a všetkých zákonov a úkonov, ktoré nepodliehajú utajeniu. Na otázku, či v ňom bude zakotvená aj povinnosť informovanosti z úst najvyšších predstaviteľov štátu, a teda ministrov, odpovedal, že to je jedným z pilierov zákona. Okrem toho vyplynie zo zákona povinnosť poskytovať a zverejňovať informácie o svojej činnosti parlamentu, prezidentskej kancelárii, Najvyššiemu kontrolnému úradu a ostatným štátnym a samosprávnym organizáciám. Poslanci budú v zákone dbať aj na maximálnu ústretovosť zamestnancov štátnych úradov voči novinárom. Sú dokonca ochotní poskytnúť ho na preštudovanie aj niektorým médiám, ktoré ho môžu pred predložením do parlamentného výboru pripomienkovať. „Je samozrejmé, že prijateľnými návrhmi, ktoré budeme považovať za podstatné, sa potom ešte budeme zaoberať,“ uzavrel Šimko.