Krátko po kolínskom európskom summite (na záver nemeckého predsedníctva Európskej únii v júni tohto roku, pozn. red.) sa začali črtať historické obrysy tejto schôdzky. Kolínsky summit bol míľnikom nielen preto, že sa na ňom členské krajiny dohodli na novej bezpečnostnej a obrannej politike. Zdá sa mi skôr, že táto schôdzka predznamenala prerod celej agendy Európskej únie na úrovni strategickej aj politickej.

Vo vyhlásení o upevnení všeobecnej európskej bezpečnostnej a obrannej politiky sa členské krajiny Európskej únie dohodli na ustanovení nových stálych bezpečnostných inštitúcií v Bruseli ako sú civilná Politicko-vojenská komisia alebo armádna Vojenská komisia. Dohoda o stabilite na Balkánskom poloostrove, ktorá je prvým krokom na prijatie balkánskych štátov do únie, je len ďalším dôkazom toho, že členské krajiny sú odhodlané premeniť slová na činy.

Touto dohodou sa vlády členských krajín priblížili k definovaniu budúcich vonkajších hraníc Európskej únie: Únia by sa teda mala rozšíriť nielen o desať krajín strednej a východnej Európy, ale tiež o krajiny na západnom Balkáne. Ide o veľmi významné rozhodnutie, a to najmenej zo štyroch dôvodov. Po prvé, perspektíva členstva sa balkánskym krajinám ponúka nie z ekonomických dôvodov alebo preto, že by o to samy požiadali, ale skôr z toho dôvodu, že je to pre stabilitu v Európe ako celok politicky a strategicky významné. Je to napokon vôbec po prvý raz, keď iniciatíva na rozšírenie Európskej únie vzišla z únie samotnej, a nie zo žiadosti kandidátskej krajiny. Po druhé, na rozšírenie únie sa dnes už nemožno pozerať ako na jednotlivé diely seriálu, ktoré sa objavia raz za čas. Rokovania o vstupe sa budú pochopiteľne ďalej konať s každou kandidátskou krajinou a budú trvať dlho, je dosť možné, že i dvadsať rokov. Z hľadiska plánovania však musia súčasné členské krajiny už dnes uvažovať o dôsledkoch situácie, keď Európska únia bude mať tridsať i viac členov. Po tretie, vlády teda musia začať premýšľať nie o rozširovaní ako takom, ale o reštrukturalizácii európskeho kontinentu. Je totiž zrejmé, že Európska únia obsahujúca tridsať až tridsaťpäť členov bude úplne odlišná od Európskej únie, ako ju poznáme dnes. Je pravdepodobné, že od dnešnej únie sa bude radikálne odlišovať v mnohých dôležitých ohľadoch.

Hlboká politická i ekonomická nevyrovnanosť medzi najrozvinutejšími a najzaostalejšími krajinami zákonite vylučuje možnosť, že budúca Európska únia bude jednotná v presadzovaní zhodných stratégií a politík. Dosiaľ základným pravidlom únie bolo, že kandidát na členstvo musel akceptovať tzv. acquis communautaire, teda legislatívny balík, zdedený úniou po Európskom spoločenstve. Táto dogma však bola silne narušená odhodlaním Británie a Dánska nevstúpiť do jednotnej menovej únie a je veľmi pravdepodobné, že sa podobné veci budú v plánovanej "megaúnii" vyskytovať častejšie. Je skutočne možné, že Európska únia bude musieť začať uvažovať o rôznych typoch svojich členov, prípadne o rôznych stupňoch členstva v únii. V každom prípade však musí začať rátať s celoeurópskym systémom integrácie, kde s niekoľkými krajinami rokovania o vstupe prebiehajú, s inými zatiaľ nie, kde sú však všetky krajiny systematicky prepojené v jednom spoločenstve, v Európskej únii.

Štvrtým a najdôležitejším dôsledkom tejto paneurópskej perspektívy je, že Európska únia bude musieť prehodnotiť svoju úlohu a účel svojej existencie, čo sa bezpochyby bude týkať i politického prehodnotenia. To preto, že tmelom takej obrovskej a rozrôznenej únie bude musieť byť explicitnejšie vyjadrenie jej politického, strategického a v neposlednom rade tiež konštitučného základu.

V začiatkoch Európskeho spoločenstva, v priebehu päťdesiatych rokov, bolo jeho cieľom zabrániť ďalšej vojne medzi Francúzskom a Nemeckom. Bol tento politický cieľ dosiahnuteľný? Alebo bol transformovaný, ako o tom svedčí dohoda o stabilite na Balkáne, do širšieho a všeobecnejšieho cieľa zabrániť vojnám medzi štátmi v rámci európskeho systému?

Mne osobne sa núka tento záver: Nestačí už, že vedúci európski predstavitelia vidia úspech v súčasnej vlne rozširovania únie. Dnešnou prioritou je začať oveľa širšiu strategickú debatu vo veci strednodobých dôsledkov vytvorenia Megaeurópy. Je jasné, že tridsaťpäťčlenná Európska únia musí mať omnoho federálnejšiu štruktúru než súčasná únia, inak sa utopí v spleti čísel. Pokiaľ teda naozaj vlády členských krajín stoja o rozšírenie dnešnej päťnásťčlennej Európy na Európu s tridsiatimi a viac členmi, musia ukázať, ako prednesú túto transformáciu svojim voličom a občanom.

Členské vlády sa dosiaľ otvorenej diskusii o výhodách a nevýhodách federálneho systému vyhýbali, pretože neboli jednotné v dlhodobých cieľoch Európskej únie. Ak sa má však reštrukturalizácia Európy stať skutočnosťou, budú musieť tieto vlády začať vážne hovoriť o reorganizácii politickej dohody v Európskej únii, a to tak, aby im ich voliči a občania uverili, že na takých úpravách politicky získajú i za cenu oslabenia vplyvu tradičných politických štátnych štruktúr. Takúto kompenzáciu možno vykonať buď zakotvením záruk únie za základné ľudské práva, alebo rokovaniami o novom konštitučnom usporiadaní Európy, prípadne oboma cestami. Vlády však už nebudú mať možnosť vyhýbať sa otázke politického osudu Európy.

Ian D. DAVIDSON

(Autor pôsobil ako komentátor

Financial Times)