u. Tieto voľby boli dôsledkom kompromisu niekoľkotýždňových rokovaní pri tzv. okrúhlom stole medzi špičkami komunistickej strany a predstaviteľmi odborového zväzu Solidarita. Je trochu paradoxné, že o voľby, ktoré nakoniec vyústili do zostavenia prvej nekomunistickej vlády, vyjednávačom Solidarity vlastne ani nešlo.
Neskôr sa medzi politikmi a komentátormi stali tieto rokovania predmetom vášnivých debát. Objavili sa dva mýty. Prvý sa týkal zhovievavosti komunistických špičiek, ktoré vraj vo chvíli, keď sa demokracia stávala skutočnosťou, odovzdali moc opozícii. Druhý mýtus hovoril o sprisahaní medzi červenými a "ružovými" medzi komunistickými lídrami a "umiernenými" ľavičiarmi, ktorí zastupovali Solidaritu pri rokovaniach za okrúhlym stolom, vďaka ktorému sa vraj komunisti vyhli veľkej hanbe a vďaka ktorému mohli zinscenovať comeback v háve novej politickej strany ľavého spektra.
Oba mýty nie sú nič viac ako mýty. Kompromis, ktorým celý okrúhly stôl pochopiteľne bol, obvykle odráža slabosti oboch strán.
V roku 1989 sa komunisti snažili hnutie Solidarita všemožne potlačiť a nakoniec ich postavili mimo zákona. Po vlne štrajkov v máji a auguste 1988 si poľské politbyro konečne uvedomilo, že represívna politika, ktorú uplatňovali od doby stanného práva v roku 1981, bola neúspešná. Hoci bola solidarita značne oslabená, stala sa samozrejmou a nedeliteľnou súčasťou poľskej politickej scény. Ak mali komunisti záujem o dosadenie sociálneho zmieru, museli, chtiac-nechtiac, so Solidaritou rokovať.
Solidarita však bola tiež slabá. Pravda, mala v rukách úžasné tromfy: veľkú popularitu v zahraničí, obrovskú verejnú podporu vo vnútri krajiny a pápeža, rodom Poliaka. Solidarita mohla rátať s logickými dôsledkami nedávnych Gorbačovových reforiem v susednom Sovietskom zväze, s trvalou nevýkonnosťou komunistického hospodárskeho systému a s neochotou vlády generála Jaruzelského obnoviť stanné právo.
Napriek tomu bola Solidarita slabá a my všetci sme predstierali, že sme oveľa silnejší, než sme si vôbec mysleli. Zo všetkých tých miliónov ľudí, ktorí sa k nám prihlásili v roku 1980, bolo v celej krajine aktívnych len slabých desať až dvadsaťtisíc. Aby prestala existovať ako prežívajúci mýtus a stala sa reálnou inštitúcou, musela byť Solidarita opäť zlegalizovaná.
Komunisti spočiatku dúfali, že sa im podarí kooptovať niektorých aktivistov Solidarity bez toho, aby boli Solidaritu nútení legalizovať. Navrhli rokovanie o politickom kompromise, ktorý by do parlamentu priviedol nové tváre, ak, pravda, skutoční "radikáli", ako bol Jacek Kuror alebo ja, zostanú stranou. Legalizácia Solidarity a jej právo zvoliť si svojich vlastných predstaviteľov boli však požiadavky, o ktorých sme nemienili hovoriť a Lech Walesa sa ich držal pevne, kým komunisti neustúpili.
Po búrlivých debatách sme boli pripravení zaplatiť podľa nášho názoru vysokú cenu za legalizáciu Solidarity ako hnutia. Účasť v parlamentných voľbách sme vtedy videli nie ako víťazstvo, ale ako legitimovanie nastávajúceho režimu. Komunisti chceli režim, ktorý by im umožnil zostať pri moci, s nami ako figovým listom. My sme boli ochotní niečo z toho im dať ako nádej, že Solidarita bude opäť legálna, a že sa začne nový proces právnych zmien. Nikto však nečakal zničujúcu porážku komunistov pri volebných urnách. Získali sme, až na jedno, všetky parlamentné kreslá, o ktoré sme sa uchádzali, čo komunistom znemožnilo vytvoriť vládu, hoci početná prevaha bola na ich strane. Voľby, ktoré sme spočiatku považovali za ústupok, sa teda stali integrálnym nástrojom nášho víťazstva.
Dobre si spomínam na otváracie kolo rokovaní pri okrúhlom stole. Bronislaw Geremek ma prinútil, aby som si obliekol sako a oblek. S hnevom a hanbou, stal som sa totiž vďaka svojmu odevu terčom Walesovho posmechu, som spolu s ostatnými stúpal po schodoch paláca, kde sa rokovania mali konať. Na konci schodišťa na nás čakal generál Kiszczak, ktorý ma necelé dva roky predtým, vtedy vo funkcii ministra vnútra, nechal zatvoriť do väzenia. Napísal som tam sériu článkov, prepašovaných z väzenia a vydaných na Západe, v ktorých som nevyberanými slovami vyjadril, čo si o ňom myslím.
Snažil som sa skryť medzi ostatnými a vyhnúť sa priamemu kontaktu s týmto mužom pred televíznymi kamerami a novinármi. On tam však stál a vítal každého hosťa, kým neprešiel posledný človek. I ja som bol vtedy donútený verejne si potriasť rukou s hlavou politickej polície. Správal som sa dôstojne a taktne prepáčil všetky urážky, ktoré som ešte nedávno predtým znášal na jeho hlavu.
I napriek tomu si prenikavo uvedomoval zvláštnosť svojej pozície. Vedľa mňa stáli moji priatelia a dlhoroční kamaráti z väzenia a ilegálnej Solidarity. Jacek Kuroň, Zbigniew Bujak, Wladyslaw Frasyniuk... Uvedomoval som si, že sa odohráva akási ťažko definovateľná historická transformácia. Chápal som však jednu vec: demokratická opozícia práve prekračovala prah legality. Videl som, ako sa z kompromisu rodí historická šanca pre moju krajinu.
ADAM MICHNIK
(Autor je šéfredaktorom novín
Gazeta Wyborcza)
