Tridsaťročné výročie legendárneho amerického kultového hudobného festivalu Woodstock na Yasgurovej farme pri mestečku Bethel (15. až 17. augusta 1969), kde sa zišlo asi 450 000 ľudí zmáčaných vytrvalým dažďom, pričom na upchatých cestách ich uviazlo ešte dvakrát toľko, už oslávili, samozrejme, predovšetkým v Spojených štátoch. Záver narodenín bol nad sily časti výtržníkov spomedzi okolo 225 000 účastníkov festivalu na bývalej leteckej základni Griffiss Park pri mestečku Rome v americkom štáte New York, ktorí proti duchu niekdajšej filozofie mieru a lásky, odetej v kvetinovej róbe a obklopenej nenahraditeľným oparom marihuany či LSD, nezmyselne podpálili, demolovali a rabovali všetko, čo bolo nablízku. Príjemným opakom bol minulý víkend na starom poľskom letisku Zary, kde 200-tisícový dav svojou harmóniou a pohodou napodobil atmosféru spred tridsiatich rokov. Jubileum Woodstocku `69, najväčšieho rockového koncertu v histórii, celkom logicky spustilo lavínu festivalov, spomienok v elektronických a tlačených médiách, reedícií hudobných záznamov na všetkých možných nosičoch i kníh o hippies a o zlatých šesťdesiatych rokoch. Pre úplnosť - Woodstock si pripomenul pred piatimi rokmi aj svoju štvrťstoročnicu v americkom mestečku Saugerties.
Koncert v roku 1969 sa stal generačnou výpoveďou, symbolom doby a vyvrcholením i súčasne začiatkom konca hnutia hippies a ich nenásilnej túžby po sociálnej, sexuálnej a umeleckej slobode. Niekedy (čo je neraz charakteristické pre súčasnú generáciu a v extrémnych prípadoch jej až zvrátenú a brutálnu motiváciu zúčastňovať sa na koncertoch, ale trebárs i na športových podujatiach) je však vnímaný až príliš dominantne v rovine komplexného zážitku, akým trojdňový ošiaľ s množstvom spontánnych "sprievodných akcií" nepochybne musel byť. No Woodstock bol predovšetkým hudobný festival, senzačná prehliadka muzikantov a spevákov, ktorí boli neoddeliteľnou súčasťou kultúry hippies, a ktorí svojou vtedajšou, a v mnohých prípadoch i nasledujúcou tvorbou opakovane potvrdzovali svoje zaslúžené miesto na hudobnom nebi. Účinkujúci, medzi ktorými boli napríklad Joan Baezová, Janis Joplinová, Jimi Hendrix, Carlos Santana, The Who, The Grateful Dead, Melanie, Sly & The Family Stone, Joe Cocker, Blood, Sweet & Tears, Johny Winter, Crosby, Stills, Nash & Young či Creedence Clearwater Revival, nepredstavovali len idoly kvetinovej generácie, ale boli a sú aj uznávanými umelcami pre odbornú hudobnú kritiku. Ich tvorba sa právom označuje za nadčasovú, nezostala hudbou jednej generácie. Naopak, svojou stále príťažlivou prítomnosťou zrovnala rodičov a deti do jedného radu, stala sa ich spoločným hudobným jazykom a poslucháčskym osudom. Potvrdzuje to aj Peter Martinček, neúnavný propagátor rockovej hudby, zakladateľ prvého rockového fanklubu na Slovensku (Jozef Barina a jeho Meditating Four) a už takmer tri roky autor pravidelnej relácie My Generation v Rádiu Ragtime: "Je to hodinka o hudbe šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov, a tak by sa mohlo zdať, že poslucháči sa budú grupovať výhradne z radov dnešných päťdesiatnikov. Určite aj vďaka nezabudnuteľnému Woodstocku je však záujem o starú rockovú hudbu aj medzi dnešnou mládežou nečakane veľký, čo potvrdzujú aj návštevy živých koncertov skupín ,oldies` alebo diskotéky s touto hudbou. Samozrejme, v predvečer jubilea bude relácia venovaná tomuto neopakovateľnému koncertu, ktorý v piatok 15. augusta otvoril Richie Havens skladbou Freedom a v pondelok predpoludním zavŕšil Jimi Hendrix." P. Martinček, ktorý sa môže pochváliť aj spoluprácou na novom vydaní encyklopédií Vernona Joynsona The Tapestry Of Delights a Fuzz, Acid And Flowers, si myslí, že dnešná mladá generácia alebo aspoň jej značná časť, má už asi dosť umelej počítačovej hudby a túži po niečom úprimnejšom, a dokladá to citátom Jima Morrisona z jeho skladby When The Music Is Over o tom, že "hudba je jediným ozajstným priateľom, verným až do konca". Aj o tom bol Woodstock `69, koncert s mottom Tri dni hudby, mieru a lásky.
ALEXANDER BALOGH
