sloha slovenskej hymny, mohli hokejoví idealisti snívať, čo by to bol za mančaft, keby po cinkotaní kľúčov pred desiatimi rokmi nenasledoval dezintegračný treskot politikov. Pomlčkové či konfederačné dilemy by idylicky vyriešil originálny útvar: Československé hokejové kráľovstvo. Fajnšmekri v bratislavskom hľadisku dosýta vychutnávali spoločnú hviezdnu súpisku, ktorá by vo svetovom hokeji nenašla konkurenciu. V útočnej fáze určite nie. Mladý Marián Hossa lahodne zapadol do „lajny“ s najlepším hokejistom sveta Jaromírom Jágrom a kapitánom zlatého tímu z Nagana 36-ročným Vladimírom Růžičkom. Kvôli nemu sa zdvorilo presunul do obrany Jágrov obľúbený center Straka, čím zároveň popri Šlégrovi udržal pokope „pittsburskú mafiu“. Druhá, rýdzo „západoslovenská“ formácia Pálffy (Skalica) - Šatan (Topoľčany) - Stümpel (Nitra) by na najbližších olympijských hrách v americkom Salt Lake City 2002 na vrchole rozkvetu zaiste útočila na súčasnú Jágrovu neotrasiteľnú pozíciu prvého útoku. Zároveň sa vynára desivo-nádherná otázka: Pavol Demitra s Bondrom by chodili na ľad ako tretí? A kam potom Ručinský, Prospal?
Tréner Ján Filc, alebo jeho kolega, by sa musel od šťastia dočista zblázniť, keby „fiktívnu“ reprezentáciu Československého hokejového kráľovstva logicky v defenzíve vybetónoval brankárom Dominikom Haškom. A to ešte nespomíname ďalšie mená, ktoré sa do bratislavskej partie hviezd NHL nedostali. Dopita, Nedvěd, Patera, Procházka. Mierne mrazivo vyznieva, že súčasná slovenská Extraliga by okrem Zdena Cígera do „kráľovskej nominácie“ sotva niekoho dostala.
VOJTECH JURKOVIČ
