Pred 22. hodinou sa tak obyvateľom kúpeľného mesta naskytol pohľad na novinárov píšucich a telefonujúcich správy do svojich redakcií z ulice. Vládny kabinet Mikuláša Dzurindu nadväzuje na mediálnu politiku predchádzajúcej Mečiarovej vlády. Mediálna politika Vladimíra Mečiara, ktorý bol označovaný za jedného z najväčších nepriateľov médií na svete, bola známa tým, že na otázky odmietali ministri odpovedať, často nechodili na tlačové besedy, ignorovali väčšinu médií, pri každej kritike tvrdili, že novinári sú platení zo zahraničia. Dnes začínajú aj v terajšej vláde rezonovať slová o podplatených novinároch, ktorí kritizujú na objednávku. V prostredí Mikuláša Dzurindu kolujú reči o tom, že kritické informácie podsúva médiám aj Demokratická strana a KDH. Stáva sa bežnou praxou, že pravidelné stredajšie tlačové besedy po rokovaní alebo počas rokovania vládneho kabinetu meškajú aj dve hodiny. Premiér Dzurinda vlani po prevzatí moci hovoril, že bude chodiť na tlačové besedy a všetky kroky vlády vysvetľovať. Dnes chodí medzi novinárov sporadicky, keď aj príde, často odpovedá na otázky slovami „to nebolo predmetom rokovania“ alebo „takto otázka nestojí“, prípadne sa vyhovorí, že odpovie o týždeň. Praxou opäť začína byť utajovanie vládnych materiálov a odmietanie odpovedať na otázky. Tesne pred uplynutím sto dní vlády napríklad denník SME žiadal o rozhovor s premiérom Dzurindom. Jeho hovorca Martin Lengyel kázal poslať žiadosť faxom, odpoveď doteraz neprišla. (rf)