Ľudia išli na tribúny nežnej revolúcie za vidinou lepšieho a slobodnejšieho života. Dôchodcovia si mysleli, že budú na prahu staroby chodiť na výlety po svete a budú mať na to ako ich vrstovníci vo vyspelých krajinách sveta. Robotníci predpokladali, že z ich mozoľov nepôjdu peniaze na pochybnú internacionálnu pomoc a na prehnané zbrojné programy. Intelektuáli si predstavovali, že ich rozum a tvorivá činnosť budú využité na spoločenský a technický pokrok. Nezaujatí politológovia predpokladali, že sa skončí vláda tajomníkov, ktorí boli stelesnením štátostrany. Črtala sa perspektíva demokratického života v prosperujúcej spoločnosti. Nádeje a očakávania ľudí sa však nesplnili. Takzvaná transformácia ekonomiky a spoločnosti zničila všetko dobré, čo bolo v minulosti vybudované, a neodstránila pretrvávajúce nedostatky. Od roku 1989 sa vynorili ďalšie zlá, ktoré našu spoločnosť doviedli ku kolapsu. Rozrástla sa kriminalita a korupcia nevídaných rozmerov, vznikla obrovská nezamestnanosť, ľudia sa dali na opilstvo a drogovú závislosť a poklesla pracovná výkonnosť a iniciatíva. Ľudia sú skeptickí a strácajú nádej na lepšiu budúcnosť. Kde hľadať príčiny? Je to predovšetkým nezvládnutá transformácia ekonomiky. Začalo sa to kupónovou a dlhopisovou privatizáciou, holandskými dražbami a spolitizovanou privatizáciou pri vytváraní tzv. slovenskej kapitálovotvornej vrstvy. Kupónová a dlhopisová privatizácia boli len zásterkou na pohyb majetkov v dražbách a privatizácii. Ľudia prišli k materiálnym hodnotám a k peniazom bez práce. Začalo sa šafáriť s majetkom, ktorý bol vytvorený celou spoločnosťou. S tým súvisí aj tunelovanie sprivatizovaných a štátnych podnikov. Je to niečo neslýchané! Celý národ trie biedu, len tých 36 miliardárov, 159 multimilionárov a 1500 milionárov si užíva z ukradnutého majetku, ktorý vytvorila generácia po druhej svetovej vojne. K nim treba ešte pripočítať tzv. skrytých milionárov, ktorí získali peniaze z obchodov s drogami, výpalníctvom, korupciou a inými nečestnými kšeftami. V normálnych demokraciách ľudia bohatnú aj cez tri generácie. Kto je za to zodpovedný? Celá generácia politikov, ktorí sa v politike pohybujú s určitými malými obmenami od roku 1989. Všetci tí, ktorí hovoria v parlamente nezmysly a dávajú prázdne a nesplniteľné sľuby. Začalo sa to ešte na tribúnach v roku 1989, keď sľubovali, že nebudú ako oni. Prax desiatich rokov nám dokázala, že sa v mnohých prípadoch stali ešte horšími. Vytvorili také zákonodarstvo, ktoré dovolilo privatizátorom zruinovať ekonomiku. Stredný podnikateľský stav, ktorý je základom ekonomiky vyspelých krajín, bol potlačený a tak ekonomicky obmedzený, že väčšinou krachuje. Ako sa to rieši? Východiskom z krízového stavu by mal byť balík ekonomických opatrení. Málokto však verí v jeho účinnosť. Také niečo tu už bolo. Aj predchádzajúca vláda robila sociálne reštrikcie, ktoré zdôvodňovala tým, že budú prostriedkom odrazenia sa od dna a cestou k druhému Švajčiarsku. V súčasnosti je paradoxom, že balíkom ekonomických opatrení je zaťažená chudoba, a nie ľudia, ktorí z privatizácie profitovali tunelovaním podnikov. Mnoho ľudí koketuje s myšlienkou, že najlepším spoločenským poriadkom by bol socializmus s ľudskou tvárou. Taký socializmus, ktorý by nevytváral privilegovanú vrstvu, nezneužíval triedne právo, neuzatváral sa pred svetom, neprenasledoval veriacich a podnecoval iniciatívu ľudí. Aj preto má Dubček medzi ľuďmi taký vysoký kurz.
IGNÁC KUCHTIAK, Zuberec
