Sladkovodná jeseterovitá ryba - vyza - žije v deltách veľkých riek, odkiaľ na jar, no najmä na jeseň migruje vytrieť sa na kamenných či štrkovitých dnách stredných úsekov tokov. Predkovia dnešných Komárňanov často prichádzali s touto rybou do styku, lebo bývala pravidelným hosťom aj na strednom Dunaji a dolnom Váhu. Hovorievali jej aj dunajská veľryba, čo potvrdzovala aj jej úctyhodná hmotnosť. Napríklad na Nový rok 1575 pri Radvani nad Dunajom ulovili vyzu vážiacu 1050 kilogramov. Pravda, takýchto kapitálnych úlovkov nebolo veľa, no vyzy s hmotnosťou päťsto kilogramov patrili medzi bežné exempláre. Na dôvažok, bolo ich tak veľa, že keď v čase trenia plávali proti prúdu, niekedy až o meter zdvihli hladinu Dunaja.
Žiaľ, väčšinu týchto rýb čakala v okolí Komárna krutá smrť. Bezbranné, svojmu osudu odovzdané vyzy vtedajší rybári obyčajne vohnali do pasce, z ktorej nebolo úniku. Rieku prehradili dvoma radmi hrubých kolov zabitých do dna a medzery medzi nimi vyplietli sieťami z pevných lán. V strede dolného radu vynechali otvor, cez ktorý nič netušiace ryby poľahučky vplávali do ohradeného priestoru. Keď sa medzi oboma radmi tokov tiesnilo už dosť výz, silnou vrecovinou zahatali aj dolný otvor a krvavý masaker sa mohol začať. Ryby zabíjali harpúnami, na breh ich povyťahovali štvorzáprahom mocných koní, kde ich rozobrali pripravení mäsiari. Zabíjaniu sa často prizerali aj členovia šľachtických rodín a kráľovských družín. Krutý rybolov sa neorganizoval iba kvôli rozmaru, ako napríklad býčie zápasy, ale z oveľa praktickejších príčin. Mäso vyzy bolo totiž veľmi chutné a vraj sa chuťovo veľmi podobalo teľaciemu. Preto sa nemožno čudovať, že ho na kráľovských dvoroch pokladali za vzácnu lahôdku. V niektorých rokoch len pri Komárne ulovili stopäťdesiat výz, z toho najviac v novembri, takže ušlo sa z nich nielen do kráľovských či cisárskych kuchýň v Budíne, vo Viedni či v Prahe, ale aj do vzdialenejších európskych miest. Napríklad roku 1581 štrnásť sudov s rybacou pochúťkou v zasolenom stave komárňanskí furmani priviezli až na parížsky dvor francúzskej panovníckej dynastie. Vraj panskej smotánke vyzie mäso natoľko zachutilo, že komárňanskí povozníci museli túto riskantnú cestu zopakovať aj v nasledujúcom roku. Keďže po vybudovaní Železných vrát na dolnom Dunaji sa vyzám znemožnila cesta proti prúdu, v našich končinách aj tento druh ryby upadol do zabudnutia.
FRANTIŠEK BUDA
