nej krajiny zo susedstva. Všetky štátne úrady a inštitúcie boli aj v Emirátoch na znak smútku zatvorené. Nezostávalo nič iné, len sa uspokojiť s historickým exkurzom pred uzamknutou bránou. „Múzeum sa nachádza v časti Dubaja, ktorá je najstaršou štvrťou,“ začal náš sprievodca Abdul, „okolo roku 1850 sa na tomto pobrežnom území začali objavovať prvé obydlia kupcov a rozvinul sa čulý obchod, medziiným aj s otrokmi. Nie náhodou nieslo toto územie v tom období názov Pirátska zátoka…“ Dubaj sa veľmi pýši najmä z tých čias dochovanou pevnosťou - vidno ju hneď vedľa múzea - lebo také staré budovy tu možno porátať na jednej ruke. Už iba ako rarita sa ukazuje v tejto štvrti návštevníkom aj jeden z posledných domov so starým systémom klimatizácie - strešnými vežami a krížovými vetracími šachtami. Tento systém oddávna umožňoval miestnym obyvateľom prežívať i za 40-stupňových horúčav. Nestihli sme sa spamätať z histórie a o pol hodinu po krátkom presune autobusom nás už Abdul viedol na samučičký vrch jednej z najvyšších dubajských budov, hotela Hilton, ktorý je zároveň veľtržným centrom. Ocitli sme sa na vyhliadke vo výške 142 metrov nad mestom. Pod nohami sa nám rozprestierala metropola, ktorú pretína na dve polovice desaťkilometrový záliv s prístavom. V diaľke sa vynímal na pobreží supermoderný dvojhotel Jumeira - jeden v tvare morskej vlny, druhý v tvare vysokánskej plachetnice - a na obzore sa črtali i ropné plošiny. Dubaj ich má celkove 50 na mori a 30 v púšti. Vedľa Hiltona sa už dvíha, zatiaľ zahalený do lešenia, nový mrakodrap. V jeho útrobách sa má onedlho zrodiť druhé najväčšie informačné centrum na svete (prvé je v americkej Atlante). Bude slúžiť okrem iného aj potrebám neďaleko ležiaceho veľtržného komplexu World Trade Centre, ktorého súčasťou je i hotel Hilton.
TÁŇA RUNDESOVÁ
