V parížskej Národnej knižnici nemusíte platiť vstupné a až do 22. augusta sa vám ponúka skvelá výstava fotografického diela maliara Edgara Degasa. Impresionista Degas sa preslávil olejomaľbami a pastelmi z divadelného prostredia, dostihov a zo života parížskej metropoly devätnásteho storočia. Doteraz sa však málo vedelo o jeho fotografickej tvorbe. Je všeobecne známe, že vynález fotografie v polovici minulého storočia so sebou priniesol úplne novú vizuálnu skúsenosť, ktorá mala vplyv na vývoj výtvarného umenia. A aj keď je tento vplyv veľmi viditeľný práve v Degasových obrazoch - v ich ako keby momentkovej či náhodnej kompozícii - jeho vlastná fotografická tvorba zostávala až dodnes utajovaná. Pritom maliar považoval túto aktivitu za úplne rovnocennú. Fotografii sa začal venovať v staršom veku a celé jeho fotografické dielo vzniklo v rozmedzí troch rokov, teda v polovici posledného desaťročia minulého storočia. Všetky jeho snímky však zostali dlhé desaťročia pred verejnosťou utajené a ich prvá súhrnná výstava bola pred niekoľkými mesiacmi v Metropolitnom múzeu v New Yorku. Popri niekoľkých záberoch krajiny a pouličných scén tvorí veľkú časť Degasovej fotografickej tvorby figurálna kompozícia, autoportréty a portréty z okruhu umelcových priateľov, ku ktorým patril aj básnik Stéphane Mallarmé a maliar Auguste Renoir. Na rozdiel od ľahkosti Degasovho maliarskeho štýlu pôsobia jeho fotografické kompozície ťažko až ponuro. Sú snímané v interiéroch, často pri umelom osvetlení. Je z nich jasné, že viac ako o zachytenie fyzického vzhľadu modelov išlo maliarovi o ich psychologický portrét. Výsledok týchto nočných fotografických seáns je naozaj veľmi pôsobivý a obraz vyvoláva až mystický dojem. Na niekoľkých fotografiách je sám Degas, ako sedí v knižnici s pohľadom upreným mimo fotografovanú scénu. Na ďalšej leží na pohovke spiace dievča s knihou. Degas, ktorému v starobe slabol zrak, je aj na niekoľkých ďalších snímkach, napríklad ako si nechá večer predčítavať od svojej priateľky Louise Halevyovej. Popri týchto hypnoticky nehybných a magicky nasvietených kompozíciách odfotografoval tiež niekoľko štúdií tanečníc, ktoré mu potom slúžili ako pomocné modely pre kresbu ženského tela. S tanečnou tematikou sa, bohužiaľ, zachovali iba tri veľkoformátové negatívy na sklenených doskách. Čaro nechceného tak v sebe nesie fotografický negatív s názvom Tanečnica. Jeho sklenená doska sa totiž vďaka náhodnému osvetleniu premenila sčasti na pozitívny obraz a vzniklo tak čudné, neskutočné zobrazenie: ako keby sa tanečnica, zachytená pred improvizovaným závesom, pohybovala niekde na hranici telesnosti a nehmotnosti a vznášala sa na pomedzí reality a sna, medzi minulosťou a prítomnosťou.
ANIA VILLIONOVÁ
(Autorka je výtvarná teoretička, žije v Paríži)
