Kanada je stále jedným z najvyhľadávanejších cieľov prisťahovalcov. Každý rok do nej z celého sveta vyráža okolo 200 000 ľudí, aby uskutočnili svoj kanadský sen. Mnohí z nich prichádzajú nezákonne, a koľko nezákonných imigrantov tam je, nikto presne nevie. Odhady sa pohybujú od niekoľkých stoviek až po niekoľko tisíc osôb. Prípad Mavis Bakerovej je typický. Je chudobná a nevzdelaná. Má osem detí, štyri z nich vyrastali na Jamajke a štyri sa narodili v Kanade. Mavis sa do Kanady dostala pred osemnástimi rokmi vďaka turistickému vízu a potom jednoducho „zmizla“. Nasledujúcich jedenásť rokov pracovala prevažne ako slúžka. Jej zamestnávatelia radi privreli oči a takmer nič jej neplatili. Život ilegálnych prisťahovalcov je ťažký a plný strachu. Akákoľvek nepatrná nehoda sa môže zmeniť na obrovské nešťastie. „Môžu ich zastaviť na červenú,“ vysvetľuje starší imigračný úradník, „alebo ich ľudia nahlásia úradom. Neustále dostávame tipy od žiarlivých chlapcov a dievčat.“ Veľa nezákonných imigrantov sa, pokiaľ sa dá, vyhýba aj zdravotníckemu systému. To, že lekári o pacientoch vedú záznamy, sa mnohým zdá príliš riskantné. Po tom, čo Mavis Bakerovú objavili, imigračné úrady sa ju pokúšali vypovedať z krajiny, jej právnik však dosiahol odklad prípadu z humanitárnych dôvodov. Či bude Mavis môcť v Kanade zostať, závisí od detí, ktoré s Jamajkou nemajú žiadne putá. Kým nebude vynesené konečné rozhodnutie, je Bakerová nútená žiť v izolácii. Chce pracovať, ale nemá to povolené. Nesmie chodiť ani do školy. A tak kým prípad nebude vyriešený, musí žiť len zo sociálnej podpory. Kanada má však ďaleko od raja aj pre oficiálnych prisťahovalcov. Denník Winnipeg Free Press napísal, že množstvo prisťahovaných odborníkov nemôže nájsť uplatnenie vo svojom odbore. Honbu za prácou prirovnávajú k tomu, že stoja zoči-voči neprekonateľnému múru. Prípad Harbira Dhaliwala je výstižný. Ide o dvadsaťpäťročného indického prisťahovalca v meste Winnipeg v strednej Kanade, kde žije už dva roky. Napriek tomu, že má z Filipín akademický titul v odbore práce s počítačmi, nemôže nájsť zamestnanie, kde by s nimi pracoval. Dhaliwal sa živil ako taxikár, ako barový pokladník a pracoval v telemarketingovom centre. Má ženu a malého syna. „Situácia vyzerá tak, že keď sem prídete, ujmete se akejkoľvek práce, ktorá je k dispozícii. Až potom sa začnete uchádzať o prácu počítačového programátora a oni sa vás spýtajú, prečo ste pracovali ako pokladník. Použijú to proti vám,“ povedal Dhaliwal, ktorý nakoniec začal žiť zo sociálnej podpory. V podobnej situácii je aj Gerardo Makinano, ktorý sa prisťahoval pred dvoma rokmi, má akademický diplom z počítačového inžinierstva a na Blízkom východe pracoval v káblovej projekcii. V Kanade ho však nikto nezamestná. Makinano hovorí, že aj keď imigrantskí odborníci nájdu pracovnú príležitosť, povedia im, že sú príliš kvalifikovaní. „Čo je na tom zlé?“ zamýšľa sa. „Fakt je, že je tu veľa schopných pracovníkov.“ Iný problém vyplýva zo skutočnosti, že profesijné združenia neprijímajú prisťahovaných odborníkov, kým v Kanade nemajú ročnú pracovnú prax. Ale keďže je ťažké získať prácu, kým človek nie je členom profesijného združenia, veľa prisťahovaných odborníkov sa ocitá v bezvýchodiskovej situácii. Aby vyšli, musia prijať hocičo. (ČTK)