Súčasné neplodné polemiky ma priviedli na myšlienku podeliť sa s niekoľkodesaťročnými skúsenosťami spolunažívania slovenských a maďarských občanov v pracovnom prostredí. Išlo o malý kolektív (okolo 50 ľudí), ktorého prácu a spolužitie dôverne poznám od roku 1955 až do času môjho odchodu do dôchodku v r. 1993 (a potom z nasledujúcich rozhovorov a stretnutí). Bolo to nové mechanizované pracovisko s máloatraktívnou úkolovanou dvojzmennou prevádzkou, pri nízkej režijnej sadzbe, so 6-dňovým pracovným rytmom, resp. i s prípadnými nočnými zmenami. Tento režim určil skladbu osadenstva. Zamestnávateľ bol rád, že po niekoľkých mesiacoch na prevažne ženskom pracovisku zotrvali aspoň pracovníci maďarskej národnosti, ktorí dochádzali do Bratislavy z blízkeho okolia. Postupne sa zdokonaľovala technika a menili stroje. Úkolová sadzba mnohým usilovným umožnila vylepšiť si zárobok a prispievať tak napr. na stavbu rodinného domu alebo prístavbu k nemu. Počiatočný značný jazykový handicap pomohli kolegom prekonávať ženy maďarskej národnosti, maturantky slovenských gymnázií. Aj pomocou týchto „tlmočníčok“ neznalosť slovenčiny zapríčinila dlhšie zapracovávanie. Dodržiavanie dohodnutých pravidiel (v prítomnosti tretej osoby slovenskej národnosti nezhovárať sa v materinčine) umožnilo taký „modus vivendi“, že nedochádzalo k roztržkám (okrem prirodzených ľudských averzií a porušení medziľudských vzťahov ako v inom spoločenstve, čo sa však vždy podarilo upokojiť). Bez idealizovania sa za tie desaťročia pri prirodzenej obmene pracovníkov nevyskytol ani jeden prípad hrubého porušenia spolužitia. Ľutujem, že som si nerobil štatistiku, koľko sto ľudí sa za ten čas vystriedalo na uvedenom pracovisku. Pokiaľ viem, mnohí z nich sa už potom poučili a svoje deti dali do slovenských škôl bez obavy, že by sa odnárodnili. Konštatujem, že na jednej strane jazykové nedostatky zvýšili výkonnosť týchto ľudí (neviedli sa plané debaty), na druhej strane si obmedzili pohyb v priestore, lebo boli silno zviazaní s lokalitou bydliska. Zapustili korene v dedinskom prostredí a netúžili po štúdiu ani po rozšírení profesijného či duševného obzoru. Je ale pravda, že nikto z nich nemal už po určitom čase vyjadrovacie a dorozumievacie problémy. Stretávam mnohých z nich a dozvedám sa o ich problémoch, radostiach i starostiach. Tešíme sa spolu pri spomienkach na zážitky z rokov strávených v slušnom tolerantnom prostredí, na ktoré s uznaním spomíname. To prostredie sme vytvorili a zaslúžili sa oň všetci spoločne.

FRANTIŠEK MIHÁLIK,

Bratislava