Podľa odhadov je v Spojených štátoch amerických v súkromných rukách asi 200 miliónov zbraní. Napriek uisteniam Národnej asociácie zbraní (NRA), že „ľudí nezabíjajú zbrane, ľudí zabíjajú ľudia“, pretrváva podozrenie, že táto ohromujúca štatistika má čosi do činenia s pozoruhodne vysokým počtom vrážd. Ale teraz sa ponúkajú nové riešenia: bezpečnejšie zbrane, bezpečnejšie guľky. Výrobcovia zbraní ponúkajú napríklad systém, ktorý každému okrem majiteľa zabráni používať zbraň. Mal by ním byť náramok, ktorý by vysielal kódovaný elektronický signál uvoľňujúci poistku na zbrani iba v rukách majiteľa. Ďalšou možnosťou je čítanie odtlačkov prstov majiteľa a dokonca kódovací prsteň, ktorý vysiela signál dekodéra v zbrani. Pripomína to návod na zadnej strane kukuričných vločiek a dospelí chlapci, ktorí sa chcú aj naďalej hrať so zbraňami, to budú zbožňovať: prieskumy verejnej mienky ukazujú, že asi 30 percent Američanov, ktorí nevlastnia zbrane, si ich pôjde kúpiť, iba ak ich nebudú môcť používať ich deti. Ale to nie je všetko - výrobcovia ako novinku chystajú aj guľky, bezpečné z hľadiska životného prostredia. Budú biele a z volfrámu, kovu asi hustoty olova, ale oveľa tvrdšieho a menej jedovatého. Medzinárodná volfrámová asociácia je z nich šťastná, lebo, ako poznamenal hovorca Michael Maby, celosvetový dopyt po 200 miliónoch guliek ročne „predstavuje asi jednu osminu existujúcej ročnej spotreby“ kovu. Takže cena volfrámu stúpne a počet zvierat otrávených guľkami klesne. Nová munícia „neškodí životnému prostrediu a ide o bezpečnejšiu guľku s rovnakým výkonom, väčšou presnosťou a rovnakou úmrtnosťou ako pri jej olovenom náprotivku“, chvasce sa spravodaj Strediska výskumu, vývoja a konštrukcie zbraní Picatinnskej zbrojnice v New Jersey, ktoré vyvinulo volfrámovú guľku. Teraz môžete zabiť toľko ľudí, koľko chcete, bez toho, aby ste otrávili životné prostredie.

Ale zle na tom nie je len Amerika. Christian Pfeiffer, riaditeľ Výskumného ústavu kriminológie v Dolnom Sasku a západnom Nemecku, nedávno zverejnil teóriu, že prísne zvykanie si detí na nočník v komunistickom východnom Nemecku im tak deformovalo charakter, že teraz sa potulujú po uliciach v gangoch, napádajú cudzincov a každého, kto sa odlišuje. „Len čo je dieťa schopné sedieť bez pomoci, učiteľ môže začať s pravidelným nácvikom na nočník,“ píše sa v oficiálnej príručke pre jasle, do ktorých chodí väčšina východonemeckých detí od útleho veku - a tam sedia, zoradené na nočníkoch, vo vyrovnaných šíkoch, kým si neurobia potrebu. Podľa Pfeiffera to z nich robí zakríknutých, zlostných, autoritárskych ľudí, z ktorých vyrastú netolerantní, agresívni dospelí. Našťastie väčšina z nich nemá zbrane. Je tu však východisko, ktoré by mohlo pomôcť svetu vyriešiť problém so zbraňami (alebo skôr, ako by mohla tvrdiť NRA, problém s „ľuďmi“). Možno všetci tí, ktorí strieľajú svojich príbuzných, priateľov a susedov - alebo aj celkom neznámych ľudí v prípade potreby - tiež absolvovali príliš prísny alebo príliš včasný nácvik na nočník. Možno by to stálo za pokus: odložme nácvik na nočník až po strednú školu, a uvidíme, ako to zapôsobí na počet vrážd. Zdá sa, odhliadnuc od nepredstaviteľných opatrení, ako napríklad legislatíva o vážnej kontrole zbraní, že aj tak nikto nemá lepší nápad.

GWYNNE DYER

(Autor je historik a publicista)