o môžu pribudnúť ďalší.
Pred štvrťstoročím viedli takmer všetky kľúčové krajiny arabského sveta muži, ktorí získali moc, alebo si ju prisvojili relatívne nedávno. Jordánsky Husajn a marocký Hassan boli staršími členmi tohto klanu. Husajn mal už v tom čase za sebou niekoľko atentátov a skutočnú občiansku vojnu. Západné médiá ho vykresľovali ako "smelého malého kráľa", ktorý bol "priateľom Západu" (t.j. vo všeobecnosti robil to, čo chcel Washington) - v danom čase by mu však nik neponúkol životnú poistku. Hassan prežil ešte rušnejšie časy. V roku 1970 sa marocké vzdušné sily pokúsili zostreliť jeho lietadlo (osobne pristál s ťažko poškodeným strojom). V roku 1971 zaútočilo vyše tisíc armádnych kadetov na večierok k jeho 42. narodeninám a zabilo vyše stovku hostí. Ani jemu by nik životnú poistku neponúkol. Život ostatných kľúčových arabských lídrov bol podobne vzrušujúci. Saudskoarabského kráľa Fajsala zavraždil v roku 1975 jeho vlastný synovec (ktorého okamžite sťali). Egyptský prezident Anvar Sadat, ktorý získal moc v roku 1970, žil v strachu z nepriateľov, ktorí ho podozrievali, že plánuje mierovú dohodu s Izraelom. Sýrsky prezident Háfiz Asad, dôstojník letectva, ktorý si prisvojil moc v roku 1970, bojoval s rozhodnou neľútostnosťou proti podzemnej islamistickej opozícii, ktorá vážne ohrozovala jeho režim. A Saddám Husajn, v tom čase už skutočnýy vládca Iraku, hoci ešte ďalšie štyri roky formálne neprevzal najvyššiu moc, vraždil svojich oponentov s preňho typickou výkonnosťou.
Ani 80. roky neboli celkom pokojné. V roku 1981 vrahovia napokon "dostali" egyptského prezidenta Sadata. V roku 1982 sýrsky prezident Asad porazil Moslimské bratstvo, keď za pomoci ťažkého delostrelectva zničil jej základňu v historickom centre Chamy, tretieho najväčšieho sýrskeho mesta. Dokonca ani Saddám Husajn, po kalamitnej dekáde, ktorá sa začala bláznivým útokom na Irán v roku 1980 a skončila idiotskou inváziou do Kuvajtu v roku 1990, už nikomu nehrozí obsadením. Nikdy však nedajte na momentálne detaily.
Namiesto toho sledujte krivku, ktorou postupovala Saddámova kariéra i kariéra ostatných arabských vodcov. 90. roky až po súčasnosť boli pre arabský svet obdivuhodne stabilné: žiadne revolúcie, žiadne občianske vojny hodné pozornosti - s výnimkou Alžírska - dokonca ani žiadne zmeny režimov v kľúčových krajinách. Každým rokom sú však ich vodcovia, muži, ktorí sú dnes pri moci v priemere štvrť storočia a majú po šesťdesiatke, o rok starší. Stabilita, ktorú sme v poslednom období zaznamenali na Blízkom východe, je len záverom cyklického fenoménu, pri ktorom súčasná úroda "dospelých" režimov ustúpi novej úrode mladých, neistých a nestabilných nasledovníkov. V diktatúrach je odovzdanie moci medzi generáciami vždy tým najťažším problémom.
GWYNNE DYER, Londýn
(Autor je historik a publicista)
