Ale Paríž nemá nikdy koniec a spomienky každého človeka, ktorý tam žil, sú iné ako spomienky všetkých ostatných. Vždy sme sa do neho vracali, nech sme boli kdekoľvek, nech sa akokoľvek zmenil, nech bolo akokoľvek ťažšie alebo ľahšie dostať sa tam. Paríž vždy stojí za to, a človek dostal naspäť, nech tam so sebou priniesol čokoľvek. Ale takýto býval Paríž v tých dávnych časoch, keď sme boli veľmi chudobní a veľmi šťastní. Ernest HemingwayKeď je v Paríži leto, v kaviarničkách Latinskej štvrte nesedia študenti zo Sorbony, ale americkí turisti v šortkách a na vychytených miestach je všetko urobené s ohľadom na turistov - vstupné, vysoké ceny v reštauráciách i stovky pouličných "umelcov", ktorí z letných tržieb žijú celý rok. To však neznamená, že v lete sa Paríž neoplatí navštíviť. Treba len zabudnúť na všetko, čo ste doteraz o ňom čítali, vybočiť z frekventovaných trás, ktoré ste si zaškrtli v sprievodcovi a chodiť s otvorenými očami. Ozajstný Paríž totiž nie je v Louvri, na Eiffelovej veži či pred chrámom Notre-Dame, i keď patria k miestam, ktoré stoja za návštevu, ale ďalej od centra a na predmestiach. Ťažko si je dnes predstaviť, ako vyzeralo mesto v prvej polovici nášho storočia, keď tu žili Picasso, Modigliani či Hemingway. Z vtedajších umeleckých centier zostali len pozlátka pre turistov, teda ak vôbec niečo zostalo. Na Montmartri už nežijú veľkí maliari, zato sa však desiatky kresličov ponúkajú, že vám urobia portrét. Všetci majú rovnaký štýl - ten, ktorý sa hodí na stenu do obývačky. Iní zase stále dookola kreslia okolité kaviarničky, kde kedysi píjala bohéma a dnes turisti. Zvláštnu skupinu medzi týmito maliarmi tvoria predavači obrazov, ktorí sem chodia každý deň s tým istým "rozpracovaným" obrazom a celý deň hrajú "hru na maliarov". Z Montmartru však zostalo aspoň niečo. Montparnasse už také šťastie nemal. Domy, v ktorých boli ateliéry a kaviarne, sú zbúrané a na ich mieste sa týči parížsky mrakodrap - veža Montparnasse. Paríž je aj mestom trhov. Svoje miesto tu majú trhy kvetín, vtáčie trhy, trhy starožitností, či známy blší trh na Avenue de la Porte de Clignancourt. Svoje osobitné čaro majú tradičné trhy s ovocím, zeleninou a rybami. Ako napríklad ten na ulici Mouffetard neďaleko Panthéonu, alebo ten vzdialenejší na Place d‘Aligre v 12. obvode. Stovky ľudí všetkých farieb pleti a kultúr si sem chodia kupovať svoje domáce špeciality. Voňavú mätu na prípravu marockého čaju, sladké plody manga, melóny, koreniny, ale aj ryby, mušle, ustrice…
Za "neznámym" Parížom netreba ísť len ďaleko od centra. Iba pár blokov od frekventovanej ulice Rivoli, plnej obchodných domov, je stará židovská štvrť Marais. A tak sa na ulici Des rosiers ocitnete medzi klobúkmi, sedemramennými svietnikmi a Kosher reštauráciami, z ktorých sa šíri vôňa placiek pita. O kúsok ďalej je námestie Des vosges, ktoré sa síce spomína v každom sprievodcovi, turistov tam však veľa nechodí. Štvorcové námestie zo štyroch strán ohraničujú rovnaké domy s rovnakou fasádou a v jednom z nich je múzeum Victora Huga, ktorý tu býval.
Ale aj niektoré z vychytených miest Paríža si zachovali svoju romantiku. Medzi ne nesporne patrí nábrežie Seiny, lemované stánkami bouquinistov, predavačov starých kníh, ktorí k mestu neodmysliteľne patria už vyše storočie. Z nábrežia sa dá zísť až úplne k rieke. Tu sa dá prechádzať celé hodiny. Alebo si len tak sadnúť a vyhrievať sa na slniečku, prípadne si otvoriť fľašku vína a k tomu zajedať syr s bagetou. Robia to tak všetci: aj turisti, aj samotní Parížania. Navečer je nábrežie pri rieke plné piknikujúcich ľudí. Najnavštevovanejšie mesto na svete je naozaj očarujúce. TEXT A FOTO - ANDREJ ĎURÍČEK
