V októbri to bude už deväť rokov, čo sa ústrednou témou slovenskej politiky stal problém používania úradného (štátneho) jazyka a vymedzenia jeho pomeru voči jazykom menšín žijúcich na území SR. V tom čase tento spor nadobudol formu rozhodovania sa medzi "koaličným" a "matičným" návrhom úradného jazyka SR, o päť rokov neskôr Národná rada vtedy už samostatnej SR prijala zákon o štátnom jazyku a dnes sa problém manifestuje na zákone o používaní jazykov národnostných menšín. Podstatu problému vidím v diametrálne rozdielnych názoroch slovenskej politickej elity na charakter štátu: či to má byť štát národný v zmysle etnickom a politickom, alebo štát mnohonárodnostný, kde sa faktická multietnickosť a spolunažívanie rôznych kultúr v jednom štátnom celku odzrkadľujú v používaní viacerých štátnych jazykov. Práve v tomto je celý problém, a nie v bájkach splodených nedostatkom zdravého národného sebavedomia o snahách obnoviť veľkouhorskú ríšu, návrate maďarských magnátov, svetovom sprisahaní proti mladému štátu vedenom maďarskou iredentou a podobne. Pritom by stačilo tak málo: Slovensko je a ešte dlho zostane multietnickou krajinou, križovatkou rôznych kultúrnych vplyvov, ktoré sa navzájom dopĺňajú, obohacujú a sú zdrojom nevyčerpateľného intelektuálneho potenciálu tejto krásnej stredoeurópskej krajiny. Aj keď podľa ostatného sčítania ľudu z roku 1991 sa k národnostným menšinám hlási "iba" okolo 16 percent obyvateľov Slovenska, exponovaná poloha štátu na križovatke rôznorodých politických, civilizačných a kultúrnych vplyvov viedla k tomu, že iba v máloktorej slovenskej rodine nenájdeme chorvátskeho, nemeckého, maďarského, židovského, rusínskeho… predka. V tomto plodnom miešaní tradícií a temperamentov spočíva tajomstvo nadpriemerného výskytu talentov na našom území. Je veľkým nešťastím pre tento štát, že majorita nedokáže nájsť modus vivendi s najpočetnejšou menšinou, Maďarmi, na Slovensku, ktorá až na niekoľkoročnú pauzu súvisiacu s výsledkami Viedenskej arbitráže 80 rokov žije na území (Česko)Slovenska a s nástupom bývalej federácie ju spája viac zväzkov ako so zaniknutou maďarskou, vtedy ešte uhorskou (ex)vlasťou. Paradoxne bývalý totalitný komunistický režim tejto menšine zabezpečil rozsiahle práva v oblasti kultúry, školstva a určitých foriem používania jej jazyka v úradnom styku, o ktorých dnes (nielen) nacionalisticky orientovaní slovenskí politici radi hovoria ako o nadštandarde. Bolo by veľmi smutné, keby hypotéku slovensko-maďarských vzťahov zaťažilo prijatie zákona o používaní jazykov menšín, ktorý by nebol výsledkom konsenzu väčšiny s menšinou. Problémy sa neriešia trieskaním do stola a vyhrážkami, ale trpezlivosťou, dialógom a ochotou robiť vzájomné ústupky. A tu by si mala vstúpiť do svedomia nielen "slovenská" časť koalície, ale aj SMK. Jeden zákon totiž nemôže vyriešiť všetky problémy, ktoré sa tu za posledné obdobie nahromadili.

FRANTIŠEK FUNDÁREK,

Bratislava