v vo veľkých mestách a vydupať si u Miloševiča uznanie svojho víťazstva v komunálnych voľbách, v silne centralizovanej krajine to však bol nakoniec vcelku zanedbateľný výsledok. Miloševič zostal prezidentom, robil si, čo chcel, zaviedol krajinu do izolácie a nakoniec do vojny proti civilizovanému svetu. Stačilo mu počkať, kým trojhviezdie Draškovič-Djindjič-Pešičová na čele hnutia Zajedno rozložili osobné ambície oboch zúčastnených pánov. Zoran Djindjič sa len krátko tešil zo starostovania v Belehrade - intrigy Draškovičovej strany ho oň pripravili a on sám sa potom odobral do dobrovoľnej politickej izolácie. Naopak, ambiciózny Vuk Draškovič vybral pre svoju stranu cestu "reformy zvnútra" a sám prijal koncom minulého roka z rúk Miloševiča funkciu podpredsedu vlády pre styky so zahraničím, čím fakticky pomáhal juhoslovanskému režimu zlepšiť si imidž v zahraničí.
Okolnosti napokon dohnali oboch súperov po troch rokoch tam, kde už raz boli - na ulicu. Nikdy však nevstúpiš do tej istej rieky - Draškovič a Djindjič dnes postupujú za tým istým cieľom (odchod Miloševiča) každý zvlášť, i keď za vzájomného tichého rešpektu. V Srbsku sa dnes už triezvo hovorí skôr o "koordinácii" či "spolupráci" opozičných síl než o ich "jednote". Priamočiary Vuk je so svojou osobnou charizmou a energiou prototypom národného vodcu, európskejšie a intelektuálnejšie pôsobiaci Zoran nie je typom ľudového tribúna a má o poznanie menej stúpencov. Ich zbrane sa v budúcnosti ešte skrížia, v tejto chvíli však ide o to, aby táto budúcnosť vôbec prišla.
Pozorovatelia však vravia, že Srbsko 1999 už nie je Srbskom 1996 - traumatizujúca skúsenosť Kosova, a hlavne náletov NATO, zasiahla zrejme omnoho širšiu časť verejnosti než Miloševičove volebné prehmaty, ktoré politicky ľahostajných až cynických Srbov v nedávnej minulosti veľmi netrápili. Šanca konečne sa zbaviť posledného krvavého európskeho diktátora sa zväčšila. Ale to, že Miloševič proti demonštráciám nezasahuje, zďaleka neznamená, že sa vzdáva. BAŠA JAVŮRKOVÁ
