Aj v malebnom podtatranskom slobodnom kráľovskom meste Spišská Belá platilo, že ten, komu sa podarilo pretlačiť medzi mešťanov, sa len veľmi nerád vzdával získaných výhod. Príslušnosť k meštianskemu stavu totiž zaručovala príjemné užívanie mestských výsad a pre tých najambicióznejších predstavovala pružný odrazový mostík na skok na miestečko najžiadanejšie - miesto richtára. Aby sa do tejto elitnej spoločnosti nemohol dostať kdekto, museli adepti meštianskeho stavu spĺňať niekoľko podmienok: museli pochádzať zo zákonného manželstva, byť mravne bezúhonní, byť vyučenými majstrami v niektorom remesle, museli mať dom s určitou poľnosťou. No a do zvyšku ideálneho obrazu mešťana bolo ešte treba doložiť tri až deväť zlatých, v prípade rodákov z iných miest raz toľko. Po splnení týchto kritérií iste každý s pôžitkom odprisahal povinný sľub vernosti kráľovi a s radosťou sa zaviazal zachovávať všetky zákony, viesť bezúhonný život a starať sa o dobro mesta. Zvyšok obyvateľstva sa musel uspokojiť s menej privilegovaným postavením, v prípade Spišskej Belej aj s prozaickým označením "domkár". Domkári totiž nemali domy, ale iba domky. Z hľadiska tzv. priestorovej spoločenskej hierarchie mali svoje miesto jednoznačne určené - v "jarku". Nie je určite prekvapujúce, že vzťahy medzi oboma skupinami sa neobišli bez istého napätia. Belianskemu richtárovi Jakubovi Hasszovi by sme dokonca mohli vyčítať istú dávku zlomyseľnosti, keď domkárom v roku 1622 zakázal vyvážať drevo z lesa na koňoch. Ak si ho chceli doviezť, tak jedine na dvojkolesovej ručne ťahanej káre. Hasszov nasledovník Adam Kaltstein v roku 1635 dokonca vypracoval akési diabolské sedmoro domkárskych nevýhod a obmedzení. Zákerne pôsobí napríklad bod číslo tri, ktorý hovorí, že domkári sa smú živiť iba fyzickou prácou, a tiež bod číslo päť, podľa ktorého nesmú chovať husi. Určite aj za tieto príkoria neskôr Božie mlyny "zomleli" Kaltsteina, ako sa patrí. Možno z neznesiteľnej ťarchy bytia posadla nešťastného richtára neodolateľná túžba po legendárnych tatranských pokladoch. Čoraz viac sa miesto richtárčenia štveral do strmých skalných stien a tam hľadal bájne poklady, až kým sa z Bujačieho vrchu nezrútil do hlbín a nestal sa tak prvou známou obeťou Vysokých Tatier. Domkárom sa jeho smrťou nijak neuľavilo a do svojho jarku sa so zvesenými hlavami vracali každý večer až do roku 1871, keď sa podľa zákona stali všetci obyvatelia miest rovnoprávnymi.
BRANISLAV CHOVAN
