REUTERS). Asi v tomto duchu sa vedú v poslednej dobe rozhovory medzi štyrmi očami medzi nemeckým kancelárom a jeho ministrom obrany. Verný obraz dnes asi najsledovanejšej personálnej debaty na nemeckej scéne.
Potom, čo sa novinári vybúrili na Bodovi Hombachovi, ktorého sa v úrade spolkového kancelára zbavili elegantným povýšením a reči o odstúpení šéfa rezortu pre životné prostredie Jürgena Trittina sú už otrepané, prišiel na rad práve Scharping. Aj keď s podstatným rozdielom. Kým prvým dvom spomínaným pánom dávali za vinu klesajúcu popularitu vládneho kabinetu, Scharping je vzorovým príkladom. Američanom nesmierne zaimponoval jeho vskutku obdivuhodný výkon pri obhajobe historickej účasti nemeckej armády na vojne v Kosove a už týždne ho prehovárajú, aby sa stal následníkom Javiera Solanu na čele NATO. Sociálni demokrati zase náhle zistili, že potom, čo im utiekol šéf strany a minister financií Oskar Lafontaine a Günter Verheugen si ako budúci člen Európskej komisie balí kufre, je Scharping takmer poslednou straníckou osobnosťou, na ktorú môžu lákať voličov. Samozrejme, okrem Gerharda Schrödera.
Politika je vec vskutku komická, ak si pripomenieme, že hneď niekoľkí sociálni demokrati si šli dolámať nohy v pretekoch o kreslo ministra obrany. Nakoniec ho dostal práve Scharping, hoci ho vôbec nechcel, lebo jemu sa zase zapáčila vplyvná funkcia šéfa parlamentnej frakcie v Spolkovom sneme. A teraz je situácia opačná. Scharping si ako minister počínal tak dobre, že ho chcú silou-mocou v Bruseli, ale Schröder ho nemôže pustiť, pretože po odchode Lafontaina a Verheugena už kvalitných náhradníkov nemá. A paradoxom v prípade ministra obrany ešte zďaleka nie je koniec. Scharping síce prijal funkciu vo vláde, ale jednou z podmienok bolo, že nebude krátiť rozpočet armády. A to sa práve teraz deje.
Nemecká vláda musí skrátiť rozpočtové výdaje o 30 miliárd mariek. Schröder nekompromisne vyhlásil, že sa na tom musí podieľať aj nemecký Bundeswehr. Scharpingov rezort si tak môže vybrať jednu z troch zlých možností. Znížiť počet vojakov a riskovať zahraničnopolitickú váhu Nemecka vo svete, obmedziť investície a ohroziť bojaschopnosť armády, alebo skrátiť základnú vojenskú službu z desiatich na päť mesiacov. Tretie riešenie by však podľa niektorých vysokých dôstojníkov znamenalo "koniec pozemného vojska" v Nemecku. Preto teda v týchto dňoch Scharping na Schröderovu otázku v súvislosti s postom šéfa NATO odpovedá protiotázkou o výške úspor v nemeckej armáde.
Inak je však pre Scharpinga Berlín predsa len bližšie ako Brusel. Patrí k najvplyvnejším mužom v sociálnej demokracii a po boku Schrödera spolurozhoduje o politickom dianí. Jeho odchod by bol síce posilnením pre NATO, ale tak výrazným oslabením pre vládnucu sociálnu demokraciu, že by to Scharping nepochybne pocítil až v sídle NATO.
MIRIAM MRÍZOVÁ-ZSILLEOVÁ
