ach, ktorých neubúda, dostávajú až teraz. V tomto storočí bola vlaňajšia povodeň na počet obetí najväčšou živelnou pohromou u nás. Zomrelo vyše 50 ľudí a dodnes sa nenašli všetky obete. Najmä v rómskych rodinách v Jarovniciach trvá hlboký smútok - najviac obetí, žiaľ, malých detí, bolo práve odtiaľto, ľudia však zomierali aj v Renčišove, Uzovských Pekľanoch a vo Svinej.

Smrť a skaza - spomienky na ne desia ľudí aj po roku. Viac ako všetky slová dokumentuje priepastnú hĺbku bolesti tých, ktorých sa dotkli, ich zlý psychický stav. Ľudí v obciach na brehoch Svinky a jej prítokov celý rok strašila každá búrka - a pred niekoľkými dňami v nich zlú skúsenosť a šok umocnila povodňová repríza, hoci, našťastie, bez obetí a v menšom rozsahu. Deti sa pri každom zahrmení a lejaku od vlaňajška vždy žalostne rozplačú. Mnohé vravia, že na brehoch, kde ešte pred rokom stáli domy, vidia duchov mŕtvych príbuzných, kamarátov, susedov. Aj skôr narodení postávajú v každom daždi na brehu a s obavami sledujú stúpanie hladín - ak je veľké, radšej utekajú z domu do kopcov. Alebo definitívne preč, ďaleko od zabijackej vody. Mnohí, ktorým povodeň vzala domy, sa rozhodli navždy odísť. Tí, ktorí v opravených domoch ostávajú, so strachom hľadia na nové praskliny v múroch, na vlhkosť, ktorá stúpa po stenách, a spytujú sa, či urobili dobre, ak sa kvôli oprave zadlžili, keď voda potichu asi predsa len zvíťazí. Stovky ľudí stále žijú v provizóriách, v unimobunkách, v turistických ubytovniach a len pomaly sa odhodlávajú riešiť si budúcnosť. Povodeň otrávila vodu v studniach. Z mnohých sa ani po roku nedá piť, záplavy znehodnotili pôdu, v ktorej hygienici zakazujú pestovať zeleninu, v záhradách zomreli stromy.

Po prvej vlne ľudskej solidarity s postihnutými prišlo osamotenie a všedné dni. Plynuli týždne, mesiace, delegácie a kamióny s pomocou chodili stále redšie, hoci, našťastie, sú organizácie a jednotlivci, ktorí postihnutým pomáhajú dlhodobo. Skúška veľkou vodou vystavuje po roku všetkým spravodlivé vysvedčenia. Jediným záchranným pásom v živelnej pohrome storočia bola a ostáva človečina. Fungovala i v podobe holej ľudskej ruky, podanej na pomoc v pravej chvíli. Výhovorky, prečo tam vtedy niekto neprišiel, nerozhodujú, smiešne boli a ostali potemkinovské pomocné akcie pred televíznymi kamerami, spomienka na vtedajšie stranícke tričká je v retrospektíve katastrofy trápna aj dnes. Tobôž, keď ľudia a miesta vlaňajšej drámy už nikoho z tých pri kormidle štátu nezaujímajú. Ani v takom detaile, že jarovnickí Rómovia nemajú peniaze ani len na skromnú pamätnú tabuľu s menami obetí… Argumentom, prečo je to tak, nemôže byť, že vlani došlo k výmene vládnej garnitúry, ani to, že na nič niet peňazí. Po katastrofálnych záplavách na Morave v roku 1997 vydala vláda Českej republiky povodňové dlhopisy a ľudia mali priestor na pomoc i po odznení prvého šoku. Inde vo svete už dávno dokážu občanov na hroziace nebezpečenstvo včas upozorniť - u nás boli opäť, napríklad v Šahách, nečakané povodňové prekvapenia. Veľká voda na Slovensku v tomto lete znova zabíjala. Nedovolí nám zabúdať. EVA BOMBOVÁ