Prezident Európskej centrálnej banky Wim Duisenberg sa týždeň po týždni dostáva do pozície, v ktorej sa pôvodne nechcel nikdy ocitnúť. Slabá rozpočtová disciplína niektorých štátov eurozóny ho pozvoľna tlačí do roly "najvyššieho vychovávateľa" vládnych kabinetov.
Pôvodne bola zo strany šéfov vlád a štátov snaha zabezpečiť stabilitu v eurozóne tým, že kritériá v Maastrichtskej zmluve o Európskej únii obmedzovali rast deficitu národných rozpočtov. Dodatočne sa štáty v rámci Paktu stability a rastu dohodli skresať rozpočtový deficit na čo najnižšiu hodnotu. Avšak už dnes sa ukazuje, do akej miery je tento pakt labilný a aké nebezpečenstvo sa skrýva v stanovení kritérií, ktorých záväznosť nie je zabezpečená sankciami. Duisenberg sa obáva, že podľa vzoru Talianska, ktoré ohlásilo predpokladané nesplnenie limitu vo výške nových dlhov, bude počet štátov s nesplnenými kritériami narastať.
Duisenberg je však ochotný v prípade, ak krajiny eurozóny nezabezpečia hodnotu novej meny dobrovoľnou rozpočtovou disciplínou, ísť cestou zvyšovania úrokovej sadzby. O to však rozhodne nemá záujem ani jedna z členských krajín. Šetrenie je lepšou alternatívou pre krajiny eurozóny, aj keď asi bude bolieť. RICHARD MENCZER
(Autor je politológ, doktorand na Slobodnej univerzite Berlín)
