Keby sme na Slovensku hľadali odpoveď na otázku "Koho považujete za úspešného človeka", zrejme by zvíťazil ten, čo vie najlepšie hromadiť peniaze. A tak už ani príliš neodsudzujeme kadejakých Poórov či Rezešov, skôr si v duchu myslíme, keby sa aspoň v menšom rozsahu niečo podobné podarilo i nám. Je to takto správne, je človek naozaj iba "najdokonalejším zvieraťom", je túžba po hmotných statkoch jediným zdrojom pokroku, ktorému treba všetko podriadiť? Ale čosi tu nesedí. Aký by to potom vlastne všetko malo zmysel, keby nám na tomto svete išlo len o majetok? Je to zvláštne, kým za úspešného človeka považujeme toho, čo dokáže ľahko nadobúdať majetok, za dobrú rodinu považujeme tú, v ktorej vládne pokoj a harmónia, ktorá dokáže pre život vychovávať skromných, pracovitých ľudí dobrého, obetavého srdca - vlastne tých neskôr zvyčajne "málo úspešných". A tak si nevieme vážiť tých, čo v ťažkých časoch dvíhali svoj hlas na obranu ľudských práv a slobody človeka, nevážime si učiteľov, vedcov či iných tvorcov duchovných hodnôt, nedokážeme odlišovať poctivé nadobúdanie majetku od bezohľadného, dravého koristníctva či od priamych podvodov. Roky socializmu i mečiarizmu nás učili, že svojmu osobnému hmotnému prospechu treba podriadiť všetko, teraz od vlády čakáme, že vyčistí náš svet od nánosov predchádzajúcich období, ale my by sme sa tomu najradšej iba prizerali, ba hádam by sme ešte i chceli pokračovať v tom, čomu sme sa v nich naučili. Tvrdíme, že sme kresťanskou krajinou, ale vidíme sa v civilizácii zlatého teľaťa. Koho teda považujeme za úspešného človeka? PAVOL STANO, Nový Smokovec