Ako jedného z prvých šiestich, ktorí boli poctení Cenou ministra životného prostredia za prínos v starostlivosti o životné prostredie, sa ma hlboko dotklo znevažovanie tejto pocty. Lesoochranárske združenie VLK, ktoré sa dostalo do povedomia našej verejnosti rôznymi svojráznymi akciami zameranými na životné prostredie, sa cíti byť takou "pomazanou hlavou", ktorá je najpovolanejšia, aby posudzovala a súdila, kto sa viac alebo menej zaslúžil o ochranu a tvorbu životného prostredia. Ako vedecký pracovník SAV a od roku 1965 riaditeľ Ústavu biológie krajiny SAV som sa venoval okrem iných aktuálnych problémov životného prostredia aj problematike znečisťovania ovzdušia v hlinikárni v Žiari nad Hronom. Pracovníci ústavu, ktorý som viedol, sledovali a skúmali vplyv tohto závodu s väčšími alebo menšími prestávkami vyše 30 rokov. Upozorňovali sme, varovali a navrhovali riešenia napriek zastrašovaniu a hrozbám zo strany oficiálnych vládnych a straníckych inštitúcií a osôb. Zmenená politická situácia po roku 1989 priniesla radikálnejšie zmeny vo vzťahu k životnému prostrediu. V poslednom období som už nesledoval natoľko detailne vývoj okolo hlinikárne v Žiari nad Hronom. Preto som bol prekvapený jej ocenením. Požiadal som (bez medializácie a veľkých gest) o vysvetlenie pána ministra a dostalo sa mi ho. Uznal som, že radikálna zmena vo vzťahu k životnému prostrediu a konkrétne činy smerujúce k náprave, i keď sa ešte nedosiahol ideálny stav v kvalite ovzdušia, si zaslúžia, aby boli príkladom pre tých, ktorí majú v tomto smere značné podlžnosti. Lesoochranárske združenie VLK, s ktorého metódami boja za zlepšenie životného prostredia sa nie vždy stotožňujem, si zvolilo na svoj protest spôsob, ktorý má v sebe určité prvky vydierania. T. j. - ak Závod SNP Žiar nad Hronom cenu nevráti, vrátime ju my, a to bude svetová blamáž pre Slovensko, lebo my sme svetoví. Aj tak urobili. Znevážili cenu ministra, a ja to cítim tiež ako zneváženie mojej takmer päťdesiatročnej vedeckej práce, z toho štyridsať rokov v problematike životného prostredia. Pritom počas tridsiatich rokov hrozil za takúto činnosť kriminál. Pôsobí na mňa úsmevne, hoci to na úsmev nie je, tvrdenie náčelníka združenia VLK, odkiaľ čerpal informácie vo svoj prospech. Tvrdí doslova: "Sledujem žiarsku hlinikáreň už desať rokov a myslím si, že mám prehľad. Informácie som získaval z lekárskych štúdií a ekonomických analýz z hospodárskych denníkov a časopisov." Vyše tridsať rokov pôsobím tiež ako šéfredaktor vedeckej revue Životné prostredie a takmer dvadsať rokov ako redaktor Ekológie, vedeckého časopisu pre ekologické problémy biosféry, ktoré získavajú príspevky od renomovaných autorov z prvej ruky. Venujem sa tiež výchove a vzdelávaniu a masmédiám. Môžem preto upozorniť, že informácie z denníkov a časopisov sú vo väčšine informáciami sprostredkovanými z druhej-tretej ruky. Treba si ich preto pred prijatím nejakého úsudku overiť priamo pri prameni. Priznám sa, okrem toho, že cenu ministra životného prostredia získal Závod SNP v Žiari nad Hronom, som bol prekvapený, že cenu získalo aj Lesoochranárske združenie VLK. Nie preto, že by som im upieral zásluhy v boji o zlepšenie životného prostredia, ale preto, že ich metódy boja sú mi cudzie. Som zástancom teórie, že násilie plodí zasa len násilie. Človek by nemal byť človeku vlkom. Medzi ekoteorizmom a drobnou vedeckou prácou som volil to druhé. Pred vyše päťdesiatimi rokmi som si nechal v ruke horúci zemiak, s ktorým sa nikto nechcel popasovať. Bola to výzva alebo požiadavka - veda poraď, čo so životným prostredím. Kto je povolaný, nech posúdi, či táto drobná každodenná práca desiatok vedcov, vtedy mladých a nadšených, dnes už starších a skúsených, priniesla niečo pre našu spoločnosť. Ak nič iné, tak aspoň teóriu a metódu minimálneho zla, ktorá je zakódovaná do krajinnoekologickej školy, zameranej na ekologicky optimálne využívanie krajiny. Táto škola má desiatky a stovky nasledovníkov, a v tom je tiež záruka lepšej budúcnosti. Spochybňovať v médiách rozhodnutie ministra bez náležitého overenia si dôvodov, ktoré toto rozhodnutie podnietili, nepovažujem za seriózne ani etické.

Prof. RNDr. MILAN RUŽIČKA, DrSc., vedúci Katedry ekológie a environmentalistiky, spoločného pracoviska Fakulty prírodných vied UKF v Nitre a Ústavu krajinnej ekológie SAV