Redakcia denníka SME sa rozhodla začať pravidelne uverejňovať malé komiksové stĺpčeky, nazývané comic strips. Chce tým nadviazať na krátku tradíciu amerického komiksu u nás, ktorú v šesťdesiatych rokoch začal detektív Rip Korby a násilne ju prerušila normalizácia. Skutočný rozmach komiksov nastal v minulosti práve vďaka denníkom. Najprv vo Veľkej Británii v politickej a spoločenskej karikatúre 19. storočia, ale najmä po roku 1897, keď začal kreslič Richard Outcoult publikovať celostránkové ilustrácie v amerických novinách New York Journal Sunday. Outcoult sa preslávil najmä príbehmi o Chlapcovi v žltom, ktorého bláznovstvá parodovali život spodiny v chudobných newyorských predmestiach. Majitelia denníkov a časopisov už vtedy pochopili dôležitý fakt: čitateľom sú bližšie obrázky než texty. V tom čase súbežne s komiksom začali v novinách vychádzať aj fotografie. Od počiatku sa však odlišovali. Fotografia zachytávala "objektívnu" skutočnosť, komiks staval na obrazotvornosti, nadsázke, paródii či karikatúre. Až do roku 1928, keď sa zrodili prví komiksoví superhrdinovia, pretrvávalo zvláštne medziobdobie. Rodičia si od detí požičiavali ich komiksové obrázky a bavili sa na nich často lepšie než ony. Podľa zákonitostí populárnej kultúry vznikli zakrátko komiksové seriály určené dospelým. Charakterizoval ich povinný optimizmus a humorné zobrazovanie života bežných Američanov - a každú nedeľu ich čítali celé Spojené štáty.
ZAČALO SA V JASKYNIACH
Nebolo by však správne domnievať sa, že komiks je len o niečo starší ako film. Preskočíme výklady o prvých komiksoch v jaskyni Altamira, zobrazení krížovej cesty Krista v kresťanskej ikonografii či egyptské fresky. Takisto stredoveké seriálové gobelíny, barokové ľudové grafiky či manieristické rytiny nesú znaky ešte nevyprofilovaného žánru. Za skutočného priekopníka sa však považuje až William Hogarth, ktorý v roku 1732 vydal Život uličnice, obrázkovú satiru, zachovanú v dejovo nadväzujúcich rytinách. Sú zaujímavé znakom, ktorý sa na dlhé obdobie stal pre komiks typický - moralizovaním. Humorný komentár slúžil najmä ako zástierka morálneho ponaučenia, napríklad varovaním pred prílišným holdovaním alkoholu. No komiks si musel počkať až do druhej polovice nasledujúceho storočia, kým dospel k ďalšiemu typickému znaku, k masovej obľube u čitateľov. Zaslúžil sa o to v roku 1865 Nemec Wilhelm Busch s komiksovou sériou Max a Moritz, ktorá vychádzala v časopise Fliegende Blätter. Obrovská priazeň magazínu zabezpečila, že séria sa v krátkom čase dočkala vyše sto vydaní a zaplavila celú Európu.
Obsiahnuť v stručnosti obdobie od počiatku 30. rokov, keď sa podľa predlohy Edgara R. Burroughsa zrodila séria Tarzan, až po koniec 80. rokov, by si vyžiadalo poriadne hrubú knihu. Zjednodušene možno povedať, že Tarzan znamenal zrod superhrdinu aj počiatok spojenia brakovej literatúry a komiksového umenia. Zabezpečil vznik brožovaných zošitov a firiem zameraných výlučne na vydávanie komiksov. Na dlhé obdobie sa pre žáner stalo charakteristickým tematizovanie neobyčajných dobrodružstiev, napätia, hrôzy a ovládnutia nemožného. Superhrdinovia Superman, Batman či Captain America boli atraktívne, ale neerotické typy mužov, ktorí až do unudenia vyznávali kladnú morálku. Zvládali let vo vzduchu, plavbu pod vodou aj bleskové pohyby po zemi a stali sa alter egom vtedajších Američanov. Sústredíme sa však na podobu komiksov v poslednom desaťročí nášho storočia. Nevyhneme sa pritom porovnávaniu so štyridsať rokov dlhým a komplikovaným obdobím po druhej svetovej vojne, keď sa postupne ustálilo všeobecné presvedčenie, že komiks je jedným z kľúčov k poznaniu súčasnej americkej - a dnes už aj európskej - kultúry. Úspech komiksu je z veľkej miery založený na tom, že obraz je z psychologického hľadiska najjednoduchším nositeľom informácie. Umberto Eco vo svojej knihe Skeptikové a těšitelé definoval základné znaky komiksovej ikonografie. Napríklad rozsvietená žiarovka nad hlavou znamenala náhly skvelý nápad. U. Eco si všimol aj schematickosť komiksových hrdinov a klišé kanonizovanej narácie. Komiksové série o superhrdinoch sa totiž po istom čase nevyhnutne dostávajú do paradoxnej situácie. Na jednej strane je nemenný archetyp dokonalej komiksovej postavy, opradenej mýtmi, na strane druhej potreba z komerčných dôvodov príbehy neustále predlžovať, čiže postavu rozvíjať a meniť. Postava hrdinu získava "estetickú univerzálnosť".
Roky s takýmto poňatím komiksu skoncovali. Klasická štruktúra komiksovej narácie zanikla a pretrváva buď len v najkomerčnejších brakových sériách, alebo v komiksoch pre deti a mládež. Zmenu si uvedomil aj Umberto Eco, keď v úvode k talianskemu vydaniu Dejín komiksu od D. W. Albertsa napísal: "V 60. rokoch si komiksoví tvorcovia mysleli, že môžu donekonečna pridávať plyn, a zabudli točiť volantom." Koncom 80. rokov sa z osvedčených bestsellerových sérií stávali prepadáky a trh s komiksami sa dostal do krízy. 90. roky sa však pre komiks začali už v roku 1987. Vtedy vyšla vo vydavateľstve DC Comics štyristostranová komiksová kniha Watchmen od výtvarníka Davea Gibbonsa a spisovateľa Alana Moorea. Zrodil sa subžáner nazývaný graphic novel (voľne ako ilustrovaný román) a s ním aj komiksová postmoderna. Zo scenáristického hľadiska ide o jeden z absolútnych vrcholov v dejinách žánru. Hlavnou tematickou líniou spletitého deja je predstava, ako by asi vyzeral svet, keby superhrdinovia (Watchmeni) skutočne existovali. Skupina zostarnutých Watchmenov sa vracia, aby zachránila ľudstvo, stojace na pokraji úplného zničenia. Namiesto odvážnych a morálkou posadnutých spasiteľov však pozorujeme traumami a úzkosťami trpiacich ľudí, v ktorých svet bežných smrteľníkov vzbudzuje hrôzu. Práve silný existenciálny rozmer a odmietnutie odskúšaných schém a zápletiek sa stalo typickým znakom komiksov z počiatku 90. rokov.
SMRŤ SUPERHRDINOV
Skutočnú smrť superhrdinov oboch pohlaví zvestovali o pár rokov neskôr dve postavy: namiesto Supermana prišiel Lobo a namiesto Wonder Woman zasa Tank Girl. Dievčina Tank Girl, pomenovaná po známom vojenskom vozidle, na ktorom sa preháňa po postkatastrofickej Austrálii, predstavuje všetky atribúty jedného typu súčasných komiksov. Extrémne násilie, surový humor, drsný slang aj radikálne odmietnutie a parodovanie čohokoľvek, čo nejako súvisí s morálkou. Zatiaľ čo tankistka popri neprestajných delových salvách do zástupov nevinných neraz prekvapí trefnými poznámkami pod pás politikov, tvorcovia Loba na čele s Allanom Grantom chcú byť tak strašne hnusní, až sú neznesiteľne nudní. Lobo je apoteózou mýtu Supermana. Na jeho počiatku stála snaha o paródiu žánru, no zostala postava, na ktorej má byť najzaujímavejšie to, že vyvraždila úplne všetkých obyvateľov svojej planéty. Namiesto superhrdinov, pripravených obetovať aj to posledné, sa zjavil antitvor, ktorý nikomu nedaruje nič. Zmyslom Lobovho života je vykántriť každú formu života a ešte to čo najvulgárnejšie okomentovať. Čo spočiatku vyzeralo ako dostatočne radikálna paródia, ktorá môže žánru iba prospieť, postupne skĺzlo do tých istých schém, z ktorých sa vysmievalo. Úspešný komiks je predovšetkým skvelý biznis, takže asi nikoho neprekvapí, že v špecializovaných obchodoch dostanete kúpiť aj umelohmotné postavičky hrôzostrašného Loba, dnes už kultového hrdinu.
DRSNÁ ŠKOLA DETEKTÍVKY
Extrémne násilie tematizuje v komiksoch aj jeden z najvýznamnejších komiksových autorov 90. rokov, Američan Frank Miller. No prvoplánové vtípky a tisíce nábojníc vystrelených z guľovnice v jeho najslávnejšej sérii Sin City nenájdete. Kreslič a scenárista Miller sa inšpiroval americkou drsnou školou detektívky. Debutoval v roku 1986 temnou gotickou verziou Batmana s názvom Návrat čierneho rytiera. Ozajstným prelomom sa pre Millera stal rok 1990, keď mu v uznávanom vydavateľstve Dark Horse publikovali prvý diel noir thrilleru Sin City s hrdinom Marvom. Výtvarne ovplyvnený francúzskym aj japonským komiksom si Miller vytvoril vlastný strhujúci rukopis, ktorým poprel všetky vžité predstavy o limitoch žánru. Nijaké pravidelné delenie strán na obrázkové panely. Nijaké bubliny s replikami. Zdanlivo voľná obrazová a textová štruktúra, ktorá je však do detailov premysleným celkom. Čierno-biele kresby, občas doplnené výraznou červenou farbou krvi. Nezvyčajne vysoká literárna úroveň textov. Hrdina Marv, pátrajúci po hnusných zločinoch v meste hriechu, nie je súčasný Sam Spade. Podobných romantikov s vierou v ľudské dobro by ste tam už nenašli. Marv je renegát, ktorý vie, že jednotlivec proti systému nič nezmôže, ale bojuje, pretože stále existuje pomsta a radosť z vraždenia zločincov, ktorí ublížili našim blízkym.
Podobný význam ako Frank Miller má pre súčasný komiks britský spisovateľ a scenárista Neil Gaiman (1960), považujúci komiks "za v súčasnosti najadekvátnejšiu formu umeleckého vyjadrenia". Hoci debutoval populárno-náučnými knihami, svetové uznanie získal vďaka spolupráci s maliarom Daveom McKeanom, s ktorým vytvoril komiksy Čierna orchidea, Mr. Punch a najmä sériu Sandman, ocenenú World Fantasy Award. Surrealistický horor, mestská fantasy, bizarná science fiction, tak sa dá zjednodušene označiť výnimočný Sandman, ktorý medzi fanúšikmi získal status kultu a mnohých teoretikov umenia presvedčil, že súčasný komiks má oprávnene najvyššie umelecké ambície. Gaimanove scenáre poetického Sandmana znesú porovnanie s najlepšími dielami súčasnej svetovej literatúry. O Gaimanovej erudícii svedčia nespočetné citácie a odkazy na mystické príbehy, historické udalosti aj fantasticky ozvláštnené topografie veľkomiest. V roku 1996 vydal Gaiman prvý román Nikdykde, ktorý získal mimoriadny ohlas u kritiky aj čitateľov a Gaiman sa ním zaradil medzi najvýznamnejších spisovateľov 90. rokov.
PULITZEROVA CENA
Doslova zlomom v premenách komiksu v poslednom desaťročí 20. storočia sa stala dvojdielna kniha Maus, kresliča a scenáristu Arta Spiegelmana. Spiegelman radikálne odmietol komerciou diktované klišé žánru. Komiks Maus tematizuje holokaust, a to prostredníctvom autobiograficky ladeného príbehu žida Vladka Spiegelmana. Dej sa paralelne rozvíja v súčasnom New Yorku a v Nemcami obsadenom Poľsku, ťažiskové sú pasáže z koncentračného tábora Osvienčim. Spiegelman nacistov zobrazuje ako mačky a židov ako myši. Originálne grafické poňatie, strhujúci, desivý a na komiks nezvyčajne autentický príbeh znamenal v roku 1992 pre Spiegelmana ako prvého komiksového tvorcu literárnu Pulitzerovu cenu.
BOOM V JAPONSKU
Roky priniesli aj boom japonského komiksu, nazývaného manga. Zatiaľ čo v Európe je komiks naďalej okrajovým žánrom, v Japonsku predstavuje najpopulárnejšiu formu umenia vôbec. Podiel manga komiksov na japonskom knižnom trhu prekročil 40 percent. Časopis Big Comics Spirits číta týždenne 1,4 milióna Japoncov! Veľké množstvo autorov a kresličov umožňuje vydavateľom chrliť oveľa viac sérií, než stíhajú ich americkí konkurenti. Manga komiksy sú navyše hrubšie, každý týždeň majú priemerne okolo 300 strán. Manga sa totiž číta oveľa rýchlejšie než americký komiks. Japonec číta jednu stranu mangy priemerne iba sekundu a pol. Čítanie je vlastne pomalšie listovanie. Z toho vyplýva aj úplne iný spôsob kresby, ovplyvnený výtvarným majstrovstvom starých japonských kaligrafov a drevorytcov. Tematický záber mangy siaha od kung fu príbehov, cez gangsterky o mafii Jakuze až po perverznú erotiku. Pre postavy sú charakteristické veľké oči a detské tváre, aj keď ide o dospelých. Postavy žien sa kreslia takmer výlučne s blond vlasmi a veľkými prsiami, hoci sú to Japonky. V deji dominujú akčné scény extrémneho násilia, ktoré často na viacerých stranách nespomaľujú ani dialógy. Medzi najznámejších tvorcov manga komiksov patria scenárista Kazuo Koike a maliar Rjoči Ikegami, známi sériou Plačúci drak, ktorá sa dočkala aj úspešného filmového spracovania. V posledných rokoch na seba upozornil nový talent žánru kreslič a spisovateľ Rumiko Takahaši s komiksovou knihou Jazva morskej panny, ktorá bez veľkých výtvarných efektov a zúrivých citosloviec pojednáva o prekliatí nesmrteľnosti, o násilí detí, nenávisti k odlišným, opustenosti a živote v zničenej krajine.
Pravidelné komiksové stĺpčeky v denníku SME už od zajtra ukážu súčasnú podobu populárnych comic strips a budú pokusom predstaviť jeden zo žánrov u nás stále ešte podceňovanej populárnej kultúry.
MICHAL HVORECKÝ
(Autor je spisovateľ a publicista)
