O pol siedmej v svieže letné ráno sa zo srbského kláštora Gracanica dvíhajú hlasy neviditeľných mníšok. Toto bolo prvé miesto, ktoré som navštívil v Kosove pred vyše dvadsiatimi rokmi, a tu, za vysokými múrmi kláštora, sa vám na chvíľu môže zazdať, že sa nič nezmenilo. Mnísi s čiernymi bradami v bielo-červeno-zlatých sutanách ešte stále oslavujú nemenného Boha starodávnymi kolísavými chorálmi. Spoznávam jednu z mníšok s okrúhlou, ako orech hnedou tvárou, ktorá sa na mňa stále rovnako vážne usmieva. Kniha návštev však rozpráva čosi celkom iné. 11. júna, deň pred tým, ako vpochodovali vojská NATO, vzdorný zápis v srbčine oznamuje "Kosovo je srdce Srbska a kláštory sú jeho dušou". Teraz je však Kosovo súčasťou Srbska iba podľa mena. Deň za dňom sa stáva čoraz albánskejším a internacionálnejším. "Bodaj by sa mier vrátil do Kosova," želá si záznam v angličtine datovaný 20. júna, "ľudia nech spolu nažívajú v harmónii a prosperite." Podpísané: Richard Cieglinski, KFOR - skratka pre medzinárodné vojenské jednotky, ktorých tanky, obrnené vozidlá a vojakov teraz vidieť víriť pach na každej poľnej ceste v zničenej krajine. Druhý raz som prišiel do Kosova začiatkom 80. rokov. Práve boli brutálne potlačené protesty albánskych študentov a atmosféra bola strašná. Napísal som článok s titulkom Belfast v Juhoslávii. Dnes vojaci, ktorí vtedy boli na uliciach Belfastu, skutočne prišli do Kosova. Všade počujem londýnsky, leedsky a glasgowský prízvuk. Kedysi vzdialený, exotický svet tej druhej Európy a známy svet Británie sa náhle a surrealisticky zliali. Na bývalej srbskej policajnej stanici blízko kláštora Gracanica je britský post KFOR. "To je ókej, to sú Angličania," kričí stráž spolubojovníkovi, ako sa blížime s britským kolegom. Stuart Watson, mladý poručík z 52. batérie kráľovského delostrelectva, nám rozpráva, ako minulý večer prišli predstavení z kláštora a povedali im, že ľudia v prevažne srbskej dedine sa boja zvukov streľby z neďalekého hlavného mesta Priština. Poručík Watson sa snažil uchlácholiť ich a oni sa vrátili, aby upokojili svoje ovečky. Keďže v dedine neexistuje normálna polícia, obyvatelia sa k nim prichádzali sťažovať: On mi ukradol prasa. Nie, on mi šlohol rádio! Žiadna civilná správa sa tu zatiaľ nečrtá, takže britskí vojaci a srbskí kňazi sa snažia sami riadiť dianie. Surrealistické. Každý tvrdí, že britské jednotky sú najlepšie zo všetkých zahraničných vojsk podkuté na prácu v Kosove, a to vďaka Severnému Írsku. Desiatnik výsadkového regimentu, ktorý stojí na stráži pri dverách Grandhotela v Prištine, mi hovorí: "Je to ako slúžiť v Belfaste - iba lepšie." Tam, vo vlasti, na uliciach na výsadkárov pľuli. Tu u nich bojazliví Srbi hľadajú ochranu a kosovskí Albánci ich vítajú ako hrdinov. Veľký graffit na fasáde neďalekého kina ďakuje "Tonymu Blerovi" a vyhlasuje "Boh ochraňuj kralevnu". Ďalšiu cestu som podnikol v roku 1997. Osem dlhých rokov organizovali Kosovčania dokonale nenásilný odpor proti Miloševičovmu režimu, ktorý v roku 1989 zbavil provinciu predošlej autonómie. Dochádzala im však trpezlivosť. Prichádzali správy o tajomnej organizácii, nazývanej Kosovská oslobodzovacia armáda, ktorá zabíjala srbských policajtov v horách centrálnej oblasti Drenica. No priatelia v Prištine ma varovali: "Existuje 600 čisto albánskych dedín a Srbi by ich mohli všetky zničiť." Keď som tam bol naposledy, v novembri, povstanie KLA narazilo na brutálny, celkom neúmerný odpor. Našiel som už celé kilometre zrúcanín, státisíce utečencov, potoky krvi v snehu. Teraz sa vraciam na miesta a k ľuďom, ktorých som poznal. Medzitým šli, ako sa hovorí, do pekla a nazad. Alebo prinajmenšom do Macedónska či Albánska a nazad. Vidíte vracajúcich sa utečencov na každej ceste, maringotky sú zahádzané matracmi a deťmi, červeno-čierna albánska vlajka povieva vpredu na traktore. Každý, koho stretám, má jedinečný príbeh o utrpení a vytrvalosti. Sú tu desaťtisíce románov. Bieda je zlatou baňou spisovateľa. No za tragédiami objavujem flegmatické odhodlanie prestavovať a obnovovať - a skutočný pocit oslobodenia. Oslobodenia nielen od niekoľkých mesiacov hrôz, ale od desiatich rokov útlaku Miloševičovho režimu. A pre tých, ktorí chápu dlhodobejšiu perspektívu, od viac než osemdesiatich rokov života pod srbskou nadvládou. Kosovskí Albánci si veľa vytrpeli, no väčšina z nich má tiež pocit, že nakoniec vyhrali. Samotná Priština mi pripadala relatívne nedotknutá. Každým dňom je na ulici viac ľudí, otvorili novú kaviareň. Prekvapivý počet ľudí tu ostal počas celého bombardovania, hoci pod ohromným tlakom. Veton Surroi, vydavateľ popredných nezávislých novín, sa po celý čas ukrýval - priam posadnuto počúval rozhlasové správy a sledoval satelitnú televíziu - "BBC World bolo najlepšie". Stretol som ho, keď sa vracal z Holandska, kde si práve kúpil novú rotačku pre noviny. Profesor Abdyl Ramaj, drobný, šarmantný, kultivovaný muž, prežil vo vlastnom dome, pričom ho stále obťažovali srbskí policajti a úradníci, ktorí sa ho snažili presvedčiť, aby s nimi spolupracoval. Je vyčerpaný, dokonca traumatizovaný, horko—ťažko zhľadúva slová v polozabudnutej francúzštine. Pri mojom odchode však vstáva, oči mu opäť iskria a ukazuje mi V ako znak víťazstva. Ak chcete vidieť skutočný obraz skazy, choďte na vidiek. Šoférujem svoj džíp ruskej výroby popri nekonečných kolónach vojenských vozidiel KFOR, po poľných cestách a improvizovaných mostoch, ktoré nahrádzajú tie, čo sme zbombardovali. Mestečko Mališevo v srdci Drenice kedysi Richard Holbrooke opísal ako "najnebezpečnejšie miesto v Európe". Keď som prišiel na jeseň minulého roku, bolo to mesto duchov, celkom zničené, pričom vchod do mesta kontrolovala po zuby ozbrojená srbská polícia. Graffity na stenách: "Srbsko až po Tokio" a "horiace domy - krásne domy". Teraz som našiel Albáncov, ako radostne vyprázdňujú policajnú stanicu. Na hlavnej ulici je trh: voda vo fľašiach, trochu zeleniny, ovocia a predovšetkým skutočná podstata balkánskeho života - cigarety. Navštevujem rodinu, ktorú som vtedy našiel krčiť sa v jedinej pivničnej miestnosti jej statku, báli sa polície. Jeden brat bol pôvodne učiteľ, druhý sprievodca v autobuse. Muži prežili vojnu v lesoch, pričom v noci sa zakrádali po potravu. Ich manželky a deti utiekli do Albánska. Keď bolo po všetkom, učiteľ putoval pešo sedem dní a nocí, prešiel ilegálne do Macedónska, potom do Albánska, aby si odviedol rodinu. Aký pocit mal, keď sa stretli? Dvíha ruky: "Bol to najšťastnejší okamih môjho života." Mali so sebou iba pár prikrývok. Žiadne jedlo, múku, olej, žiadnu prácu. Iba pomoc a trochu peňazí od príbuzných zo zahraničia. Tvrdia však, že sa cítia v bezpečí - "aspoň kým je tu NATO". V meste, ktoré Srbi volajú Peč a Albánci Peja, Selim Moriqui, vetrom ošľahaný 51-ročný drevorubač, sedí vo fúriku uprostred ruín. Utiekol do Čiernej Hory, pešo sa aj s deťmi boril v snehu. Ďalší epos. Srbi mu zabili strýka. Jeho dom je zrúcaný, drevorubačské náradie mu ukradli. Desaťčlennej rodine sa dostalo trochy pomoci, ale nie dosť. Takže je tu, spolu s päťročným vnukom sa snaží zarobiť pár mariek predajom, áno, cigariet. A tak by som mohol pokračovať, príbeh za príbehom. Vystopoval som miestneho veliteľa KLA, Ramusha Haradinaja, muža s desivou povesťou. Ešte stále má na sebe uniformu, hovorí po anglicky s niečím, čo pôvodne bol asi birminghamský prízvuk bývalej priateľky, teraz poznačený prízvukom súčasnej fínskej manželky. Na jeseň minulého roku som videl čerstvú krv dvoch srbských policajtov, ktorých zabili jeho muži v neďalekej dedinke Prilep pri krikľavom porušení prímeria. Teraz ho obviňujem, že je za to zodpovedný. Jeho odpoveď: "Dúfam, že ich bolo viac ako dvaja…" Bol nesmierne šťastný, keď videl mŕtvych policajtov. Koniec koncov, zabili jeho dvoch rodných bratov. "Ja," hovorí nezabudnuteľne, "zo mňa nebude žiadna Matka Tereza." Dokonca aj veliteľ Ramush tvrdí, že je odhodlaný demilitarizovať KLA, hoci svojich najlepších vojakov by rád videl ako jadro kosovskej profesionálnej armády. Je v skutočnosti oveľa bystrejší a menej brutálny, než som očakával, a dokonca tvrdí, že môžu spolu žiť s nevinnými Srbmi: "Albánci vedia odpúšťať… za Titových čias to nebol žiaden problém." Idem do Prilepu. Je to hromada ruín, no ľudia sa stále vracajú. Na jeseň som navštívil rodinu v ešte vždy neporušenom dome neďaleko mešity. Teraz matka, Gale Latifajová, stojí pred hromadou ruín, ktorá bola kedysi domom, a plače. Jej muž je mŕtvy. Najstaršieho syna, príslušníka KLA, zabili, keď bojoval za veliteľa Ramusha. Najmladší syn šiel hľadať stan, pričom blúdil od jednej charitatívnej organizácie k druhej. Ona si medzitým naliala trochu vody do hrdzavejúcej nádoby, aby ju ohriala na poludňajšom slnku, aby mohla prať, a nosí tehly z ruín, pomaly, po jednom kuse, aby postavila prístrešok na noc. Má 58 rokov a vyzerá na 70. Po návrate do Prištiny sa rozprávam s politickým vodcom KLA, Hashimom Thaqim, predtým známym ako veliteľ Had. Trochu topornou švajčiarskou nemčinou hovorí: "Sloboda vždy niečo stojí, ale my sme vyhrali." Prirodzene, že cenu za slobodu neplatia ľudia ako on - mladý politik so stúpajúcou hviezdou v saku a kravate - ale ľudia ako pani Latifajová. Tí múdri spomedzi kosovských Albáncov však zisťujú, že absolútnymi porazenými sú kosovskí Srbi. Väčšina z nich už ušla. Tí, čo ostávajú, sa cítia ohrození alebo žijú v getách. Holandský tank stojí na stráži pri vchode do čisto srbskej dediny Velika Hoca, v srdci KLA. Miestni Srbi sa ma smutne pýtajú, či by som im nemohol priniesť paradajky a vodu z blízkeho mesta. Neodvažujú sa ani na nákupy. Veľká neupravená žena menom Snežana sa sťažuje: "Povedali nám, že pôjde o kontrolu OSN, ale pozrite sa len na svoj odznak." Schmatne môj identifikačný odznak KFOR. "Píše sa tu NATO. Nemám rada ľudí ako vy, čo prídu a pozerajú na nás pätnásť minút, akoby sme boli zvieratá v zoo, a potom zmiznú." Mesto Kosovská Mitrovica rozdeľuje rieka Ibar, Srbi majú pod nadvládou severnú časť, Albánci južnú a francúzske vojská most ponad Ibar. Sledujem hŕstku srbských mužov v slnečných okuliaroch a s drevenými krížmi na krkoch, ako sa zoraďujú a skandujú hanlivé výroky na niekoľko albánskych detí, ktoré sa odvážia do polovice mosta. "Čakáme tu na príchod Rusov," hovorí mi jeden z nich. Ako vie, že prídu? "Počul som to na Hlase Ameriky." Nech sa KFOR akokoľvek usiluje presvedčiť Srbov a Albáncov, aby spolu nažívali v mieri, Srbi sú už zredukovaní na minimum v prevažne albánskej oblasti. Náhle sa - vďaka NATO - karta obrátila. Jediná autorita, ktorá Srbom ostala, je cirkev. A cirkevní vodcovia už nahlas hovoria, kto je skutočným vinníkom. Vyhľadal som, ako vždy, nádherný kláštor Decani, stredoveký zázrak, ukrytý v lesnatom predhorí Prekliatych hôr na hraniciach s Albánskom. Keď som sa po dlhých vyjednávaniach prepracoval popri talianskom obrnenom aute blokujúcom vchod, prijal ma opát v čiernom rúchu a s čiernou bradou, otec Theodosius. Rozprávame sa prostredníctvom brata Leonarda, ktorý hovorí plynule po anglicky so silnou prímesou biblického prekladu zo sedemnásteho storočia, a ja sa dozvedám, že "počas vojny zakúsili veľkú nespravodlivosť a veľké zlo". Všetko bolo zlé: zatiaľ čo NATO bombardovalo srbských civilistov, Srbi sa mstili na albánskych civilistoch. Mnohí obyčajní srbskí vojaci prišli uľaviť nečistému svedomiu k mníchom. Takže prehral Miloševič Kosovo pre Srbsko? "Nielenže prehral Kosovo, ale celkom zničil vlastný ľud, fyzicky a duchovne." Tento kláštor prežije medzinárodnú správu alebo albánsku správu, tak ako prežil 500 rokov osmanskej vlády. No éra Slobodana Miloševiča utkvie v pamäti ako najhoršia v celých dejinách srbského národa. Brat Leonard tlmočí: "Nepatrí sa - v tejto svätyni - ani spomenúť to meno." TIMOTHY GARTON ASH