Každému je už jasné, že naše školstvo je choré. Diagnózu poznáme - nedostatok financií. Liečba školstva bude zrejme drahá, no čím dlhšie ju budeme odkladať, tým bude ťažšia a finančne náročnejšia. Nekvalifikovanosť je hrozivá. Až jedna tretina pedagógov nespĺňa kvalifikačné predpoklady na vykonávanie tejto práce. Prečo je to tak? Ťažko v tomto smere očakávať radikálnu zmenu, keď absolventi pedagogických fakúlt berú toto zamestnanie ako dočasné riešenie či východisko z núdze. A to len preto, že ich nástupný plat ich skôr deprimuje, ako motivuje. Skladba pedagogických zborov je tiež veľmi zaujímavá. Známa je veľká feminizácia, veď len na prvom stupni ZŠ tvoria ženy 91 % pedagógov. Toto je spôsobené tým, že učiteľ ako živiteľ rodiny neobstojí. Z príjmu učiteľa si možno sotva zabezpečiť bežný, základný chod rodiny. O kúpe bytu, auta, zahraničnej dovolenky či iných štandardných vymoženostiach dnešných čias, nemôže učiteľ ani po 20-30 rokoch praxe uvažovať. Je pre neho nepochopiteľné a skľučujúce, keď vidí životnú úroveň rovesníkov či spolužiakov, ktorí pracujú alebo odišli do iných rezortov. Kritické názory a reakcie rodičov na školstvo v poslednom období silnejú. Nie sú však pri takej obrovskej nekvalifikovanosti opodstatnené? Ako vyzerá učiteľ pred žiakmi, keď musí používať pomôcky skôr vhodné pre múzeá ako pre samotný vyučovací proces. Neuvážená politika predchádzajúcich vlád zanechala hlboké stopy aj v tomto rezorte, no nemôžeme mlčky čakať na celkový kolaps. Vyzerá to však tak, že sa ráta s nekonečnou a neobmedzenou uvedomelosťou učiteľov, ktorých sa doteraz vždy podarilo učičíkať sľubmi. Diagnóza školstva je všeobecne známa, školstvo si ju určilo samo, no zatiaľ chýba lekár, ktorý by podal potrebný liek a prebral pacienta z hlbokej kómy.
Mgr. MARIÁN ONDÁŠ,
Spišský Štvrtok
