Určite všetkých občanov teší, ak jadro ich mesta dostáva nový imidž, a to priamo "od podlahy". Pozrime sa bližšie napríklad do jadra starej Bratislavy. Že sa po dlažbe hlavného mesta nedá pohodlne chodiť, na to sme si už zvykli. Žiaľ, musíme si zvykať aj na ďalšie nedostatky. Na nešváry estetické aj praktické. V zahraničí čato obdivujeme nápaditosť kaviarní, cukrární, obchodíkov. Takmer všetko má v historických centrách kolorit vychádzajúci z doby vzniku, z charakteru miesta, z pôvodu alebo profesie vlastníka. My však zrejme nedáme dôstojnejšiu pečať našej dobe, ale zato opečiatkovať dobou sa nechávame dostatočne. Akoby ešte nebolo dosť uniformity, stádovitosti, gýču. Kam sa v historickej Bratislave pozrieme, všade dominujú stánky a slnečníky West, zvláštnosťou je iba Marlboro a Coca-Cola. Často sú sedenia plynule vystrčené aj cez polovicu ulice, v mohých prípadoch striedavo na jednej a druhej strane. Chodci musia doslova kľučkovať. Majitelia sa nevyznamenali ani dizajnom nábytku. Všade sú rovnaké alebo veľmi podobné stolíky a stoličky, často aj veľmi nevkusné. Vyhľadávaný Čumil už ochranu pred autami nepotrebuje a v spleti stolov, stoličiek a nevkusných kvetináčov ho už chodci nevidia. Závažnejšia je však otázka bezpečnosti. Mnohé ulice starej Bratislavy už sotva umožňujú rýchly zásah zdravotnej alebo havarijnej služby, požiarnikov, prípadne policajnej jednotky.V strede Laurinskej je v pešej zóne parkovisko áut. Navyše s nepraktickou, neestetickou a hrboľatou dlažbou, obohnanou nezmyselnými kamennými "klobúkmi", ktoré sú vhodné iba na potkýňanie sa a zavadzanie. Dnes už síce dokážeme organizovať napr. na Hlavnom námestí podujatie Bez bariér, hneď vedľa však mnoho bariér budujeme. Najnebezpečnejšie sú však bariéry iného druhu. Tie v našom myslení a konaní. Bariéry v našich hlavách (alebo iba v tej mojej?).

JAROSLAV LIPTAY, Bratislava