stráži hraničné pásmo troch štátov na majestátnom brale historicky najvýznamnejší objekt slovenských dejín, hrad Devín. V hrudi sa nám rozbúchali slovenské srdcia a naše kroky viedli hore kľukatou cestičkou do hradu. Za skromných 40 Sk na osobu (na ktoré musí priemerný Slovák robiť hodinu) sme začali naše putovanie za poznaním. Na hradnej lúke rozvoniavalo čerstvo vysušené slovenské seno a v strede nej trepotala lístkami mladá lipa slovensko-chorvátskeho priateľstva. Obrovský náučný pútač nám okrem údajov o majiteľoch a chamtivých dobyvateľoch hradu prezradil i zaujímavosti o faune a flóre, ktorá skrášľuje túto kamennú nádheru. Pri hradnej studni nás uvítal šedivý pán v bielej šiltovke s vizitkou správca, ktorý návštevníkov presviedčal o skutočnosti jej hĺbky zákonom voľného pádu. Začínali sme mať pocit, že ak nás nepresvedčí padajúca voda, tak sa v mene Slovenska hodí do tej studne sám. Veršovanými výrokmi ubezpečoval o slovenskej pravosti všetkých súčastí hradu. Úlohu zvládal tak dokonale, že by mu človek uveril i rozprávku o slovenských bocianoch hniezdiacich na hradbách, ktorí klepotaním zobákov imitujú slovenskú hymnu. S úsmevmi na tvárach sme sa pobrali ďalej, netušiac, aký šok prežijeme o niekoľko minút. V ľavom krídle nádvoria nás uvítal mramorový gýčový monument v tvare srdca so slovenským znakom, do ktorého boli vytepané ruky. Celý výjav dopĺňal text - Bojovníkom za slobodu a slobodu Slovákov. Pri ňom sa slovenská turistka snažila vyjadriť symboliku svojmu americkému priateľovi. Krkolomnou angličtinou toto veľdielo roduverného Slováka nazvala Heart in hands. Srdce v rukách a okolo neho diery po pôvodných svietidlách, ktoré mali v noci zvýrazňovať majestátnosť veľdiela. Asi to nejaký návštevník psychicky nevydržal a radšej ich vytrhal. Klincom celého programu boli tri vlajkové stožiare, našťastie bez vlajok. Z toľkého prekvapenia sme akosi vyhladli, a tak sme sa pod tými stožiarmi rozložili a ako praví Slováci dobre najedli. A potom mi svitlo. Niečo mi tu chýba. Z hodín dejepisu si pamätám súvislosti veľmi presne, ak ma pamäť neklame. Vyskočil som preto a začal som hľadať. Koho? No predsa Štúra, Hurbana, Hodžu a ostatných. Veď kto iný, ak nie oni, dal tomuto miestu ten pravý význam. Nebyť ich, kde by sme teraz boli, Slováci? Jedného z nich som predsa našiel. Nenápadne zaveseného na hradnej stene. Z pamätnej tabule sa na mňa usmievala bradatá tvár. Pod ňou kytica vysušených kvetov a rozkopaná jama spevnená trúbkami od lešenia. Keby som ho však nebol hľadal, nenašiel by som ani vchod do múzea, ktoré schovávalo vernisáž vykopávok dejín. Na moje ďalšie, dúfal som, že posledné prekvapenie, tie už neboli až také slovenské. Tento vzácny poklad strážili dve staršie panie s vizitkami dozorca na odevoch a podľa príslušného názvu sa i tak správali, ako dozorcovia, nemo a prísne. Ak by som si neprečítal strohé poznámky na stenách, tak sa o tejto historickej pamiatke nedozviem vôbec nič. Tak som sa aspoň podpísal do pamätnej knihy. Prišiel som, videl som a pochopil. Pochopil, že dnešní roduverní nemajú s tými historickými nič spoločné. Tak im želám v ich boji za slobodu a slobodu Slovákov všetko najlepšie.
JOZEF ORAVEC ml.,
Bratislava
